Pôvodne som chcel napísať „Milanov prvý Jet“, ale to by nebola pravda, pretože v skutočnosti je to Milanov už tretí Jet.
Ale prvý by bol v tom, že s ním Milan konečne aj poletí.
Pretože Milanov naozaj prvý Jet: L-39 Albatros skončil neslávne (bez toho, že by s ním Milan vôbec letel).
A Milanov druhý Jet: Viper Jet, síce už letel (pilot Roman M.), ale Milan uznal (a za to si vyslúžil moju pochvalu), že by si zaslúžil akéhosi jednoduchšieho „predskokana“.
A tým je práve Sport Jet 70mm z HobbyKingu.
autor: Janko O.
Celé sa to začalo pomerne nevinne (povedzme si rovno, že vlastne všetky takéto veci začínajú zdanlivo nevinne ):
Milan mi zavolal, že mi prinesie „futabský“ prijímač. Že ho ide kúpiť a že mi ho prinesie. Keďže ja Futabu nepoužívam, tak bolo jasné, že to asi nebude „predčasný“ Ježiško. A tak som pred manželkou utrúsil: „Myslím, že Milan neprinesie len futabský prijímač. On stopro donesie aj nejaký model. Zas niečo kúpil. A do toho potrebuje nainštalovať ten prijímač.“
Aj tak bolo. Druhý deň Milan opäť zavolal, že nech ho vyzerám a čakám pred vchodom. Mal som strašnú túžbu podpichnúť: „Veď hádam jeden prijímač nebudeme niesť dvaja?“ Ale Milan vyzeral unavený z práce a tak som radšej nerýpal.
A tak sme okrem novučičkého prijímača preniesli aj model: na model-bazári kúpený kompletne osadený (a k letu takmer pripravený) Sport Jet 70mm. Keďže „cestoval“ z Prešova, tak z prepravných dôvodov bol rozložený: krídla zvlášť, kompletný trup zvlášť. A ešte k tomu Milan dostal dve pohonné batérie: Zippy 4S/2650mAh/40C (údajne majú „nabehané“ 10 cyklov). A Milan priniesol aj svoj vysielač (7-kanálovú Futabu), aby som mu ten model do neho kompletne „napípal“.
Ani som sa nevzpieral. Vlastne som sa potešil, pretože práve som už niekoľko dní robil na svojich modelárskych veciach a už mi to programovanie začínalo liezť na nervy, takže niečo „kabelážno-konštrukčné“ bolo príjemným rozptýlením. Milan sa v mojej izbe slastne usadil do môjho nového („ušatého“) kresla, ocenil jeho pohodlnosť, moja manželka mu urobila ovocný čaj a priložila nejaké „šutemíny“ (koláčiky) a začali sme debatovať. Téma bola samozrejme modelárska. Milanovi to všetko evidentne padlo vhod, únava z jeho tváre postupne mizla.
A potom to prišlo: Milan prezradil, že pôvodný majiteľ modelu mu odporučil vybaviť ho stabilizačným systémom. Vtedy som si opäť pripomenul neotrasiteľnosť príslovia, že „Doma nikto nie je prorokom“. Keď sme (Miroslav aj ja - jeho bratia) Milanovi x-krát hovorili, že do jeho modelov by sa mu zišla stabilizačná jednotka, nedbal. Ale keď mu niekto cudzí, ktorého ani nikdy nevidel, len s ním telefonoval, RAZ povedal, že do tohto modelu by bolo dobré založiť stabilizačnú jednotku, naraz bolo všetko jasné: (príkaz pre mňa) „Do tohto modelu mi namontuješ letový stabilizátor!“ Vtedy som si pomyslel: „Škoda, že sa takýto Prešovčan neobjavil niekedy pred štyrmi rokmi, Milan mohol mať letové stabilizátory vo svojich modeloch už dávno.“
Tak sa teda poďte pozrieť, čo som Milanovi s tým jeho modelom dorobil:
Keďže sa výrobca modelu netrápil s tým, kam umiestniť RC prijímač, nebodaj stabilizačnú jednotku, musel som sa s týmto problémom popasovať sám. A tak som za kabínou urobil niekoľko radikálnych rezov a pripravil priestor pre palubnú elektroniku tak, aby letový stabilizátor mohol byť „levelovaný“.
Prepojenie RC prijímača a letového stabilizátora je urobené tak, že letový stabilizátor súčasne slúži aj ako rozvodná doska (Power Board), takže do prijímača je zapojené jediné servo: servo riadenia prednej podvozkovej nohy.
Keďže neznášam, ak kabeláž vyzerá ako vrabčie hniezdo, tak som sa snažil ju nejak „učesať“. Krátke káblové prepoje medzi prijímačom a letovým stabilizátorom „ušijem“ danému modelu väčšinou na mieru.
Káble k servám sa snažím „upratať“ tak, aby to celé bolo funkčné, prehľadné a pokiaľ možno aj vzhľadné.
Keď sa palubná elektronika a kabeláž opäť zadekluje, vyzerá to takto:
Aby boli antény RC prijímača čo najďalej od ostatnej kabeláže, „strčil“ som ich od zadu do kabíny (dúfam, že to nenarušilo až tak veľmi estetiku modelu ).
Zrejme pri preprave došlo k narušeniu geometrie modelu: zvislá chvostová plocha (smerovka) bola vykrivená na pravú stranu. Povolil som päť skrutiek jej „ukotvenia“, smerovku som primeranou silou narovnal a správnu polohu poistil sekundovým lepidlom:
Tiež som vymedzil vôle kolies podvozku. Zajtra mám v pláne skontrolovať a prípadne napraviť aj geometriu podvozku, lebo mám pocit, že pravé koleso „škúli“ (šilhá) doľava trochu viac ako je vhodné.
Po skompletovaní palubnej kabeláže som overil jej funkčnosť a „napípal“ vysielač. Trochu som zápasil s regulátorom: ten mi stále dookola vyhrával všetky svoje melódie (škoda, že nevie aj dáke koledy ). Až po zmeraní dĺžky impulzu plynu som si ťukol na čelo: „Jáááj, Futaba má plyn naopak.“ Dal som reverz 3. kanála a všetko už bolo v poriadku.
Na Open Stabilizeri (Ed_10) som nastavil primeraný a hlavne správne orientovaný gyro-efekt pre všetky tri osi.
Keď som už bol taký rozbehnutý, tak som zmeral „Céčka“ jednej z priložených pohonných LiPol batérií (druhú Milan nechal v aute). Nechal som ju deň aklimatizovať na 22,5°C (nabitá bola dosť) a pripojil na náš merač. Výsledok ma síce sklamal, ale neprekvapil: Céčka (C-rate) = 13, hoci deklarovaných je 40. LiPolka, ktorá má za sebou 10 cyklov, by mala vykazovať vyššie hodnoty . Ale na druhú stranu to potvrdzuje môj empirický „LiPolkový zákon“: „Nech je na LiPolke napísané koľkokoľvek, (skutočné) Céčka aj tak budú sotva 20“. A tak som si opäť spomenul na nášho kamaráta Jyrryho, ktorý tvrdí, že najmenšie sklamanie modelár zažije s obyčajnými modrými LiPolkami Turnigy, ktoré deklarujú Céčka s hodnotou 20.
Poobede som zavolal Milanovi, či sa nepríde pozrieť na výsledok môjho snaženia, ale s bolesťou v hlase mi oznámil, že ho tak seklo v krížoch, že ani nevie ako zíde po schodoch. A tak sme „kolaudáciu“ odložili na neurčito.