Je všeobecne známe, že väčšie modely lietajú lepšie a realistickejšie, sú odolnejšie voči poveternostným podmienkam, v diaľke sú lepšie vidieť …..
No veď hej, ale na druhú stranu sú s nimi oveľa väčšie starosti ako s modelmi menšími.
Ja osobne som skôr priaznivcom modelov, takých Middle.
Ale demokracia ma prevalcovala a tak keď sme my traja bratia (pomyselne) hlasovali o tom, že či „sa dáme“ na veľké modely, tak som bol 2/3-vou väčšinou prehlasovaný.
autor: Janko O.
Pritom paradoxne, keď moji bratia „splašia“ nejakého „drobčeka“, tak ho dovlečú ku mne domov.
Už si ani veľmi nespomínam, ako to celé vlastne začalo:
Do nejakej doby mali naše motorové modely rozpätie tak, meter-dvadsať, meter-štyridsať, zriedka kedy trochu viac.
A vetrone tak dva metre, maximáááálne dva-metre-osemdesiat!
No a potom to prišlo: Miroslav ma nahovoril (všimnite si, že ja nič, ja muzikant ) na dvojmetrového Herculesa.
A on si potom zohnal 3,5-metrového Blizzarda.
A to bol asi začiatok šírenia sa vírusu s názvom „veľké modely“ v našej rodine.
Hoci ja som stále hral „mŕtveho chrobáka“, tak (starší brat) Milan kúpil 4-metrové DéGéčko (DG-808S).
Po jeho havárii kúpil ďalšie! To asi preto, aby nám „v zbierke“ nedajbože neubudol nejaký veľký model … .
Na to Miroslav „zakontroval“ tým, že kúpil dvoj-motorového Twin Ottera (rozpätie 2,1 metra).
Aby Milan nebol horší, tak od Mirka Poliačika kúpil 2,2-metrového Oscara (Partenavia P-66), ktorý potom pár rokov lietal u mňa a napokon skončil u Miroslava, kde s ním chodí lietať na ich letištiatko na Starej Turej.
Zatiaľ čo ja som držal svoju „kubatúru“, moji bratia postupne gradovali modelársky up-sizing.
A tak o nejaký čas neskôr Milan na model-bazáre „vyštrachal“ 4-motorového, 2,54-metrového C-130 Herculesa, ktorý dostal legendárne meno Obuch.
Je fakt, že ho Miroslav od neho v zápätí „vydrankal“ a tak Milan vytiahol eso: u Mirka Poliačika vo Zvolenskej modelárskej predajni z USA objednal 4,2-metrového, 11-kilového Blaníka.
A aby zostal Milan neporazený, tak sme pre neho objednali 2,54-metrového, 7,5-kilového C-130 Herculesa, vo farbách americkej pobrežnej stráže (US Coast Guard), ktorý napokon po havárii (teraz už relatívne) „malého“ (201cm) C-130 Herculesa skončil pre zmenu u mňa.
Treba dodať, že u mňa skončilo aj jedno z Milanových havarovaných 4-metrových DéGéčok.
Dá sa skonštatovať, že nákaza menom „veľké modely“ je rovnako infekčná ako stredoveký morový špitál a tromfnúť ho môže len súčasný Korona-vírus.
Skrátka: s Miroslavom sme sa dohodli, že menšie modely pôjdu do „depozitu“ a naďalej sa aktívne budeme venovať len modelom väčším. Došlo to dokonca tak ďaleko, že modely s menej ako štyrmi motormi nám pripadajú smiešne (veď naše konvertoplány XC-142 majú motorov päť) a moji bratia naznačujú, že po (motorových) modeloch s rozpätím menším ako 3 metre by sme sa nemali obzerať (myslené – nekupovať).
To však nie je až také jednoduché, pretože cez veškeré úsilie sme nikde nevideli ponuku na taký model a tak sme sa napokon všetci traja poskladali na 2,8-metrového, 4-motorového, 11-kilového, minimálne 19-servového B-24 Liberátora.
A tak si teda začínam myslieť, že už mojich bratov nepresvedčím, alebo lepšie povedané nevystraším, takýmto videom, kde na prepravu modelu Concorda v mierke 1:6 používajú upravený obytný príves a kompletáciu modelu má na starosti celý zohratý tím „mechanikov“:
Video:
Ale fakt je, že to „hebedo“ lieta pekne a realisticky a že vo vzduchu ten model vyzerá naozaj ako skutočné lietadlo.