Realistické RC modely

Dotyk minulosti

Človek (rozumej aj modelár) nie je objektívny.

Kadečo si navráva, väčšinou to, čomu by rád veril.

A sám seba vidí inak, než aká je (poväčšinou krutá) realita.

…................................

A tak mu občas treba nastaviť zrkadlo.

Aby bol, takpovediac „v obraze“.

autor: Janko O.

Už som to viackrát spomínal: každý deň – ráno prechádzam svoje obľúbené weby, aby som videl, čo nové sa na „poli“ modelárstva udialo. Jeden z nich je aj „Lomcovák“ Romana Vojtěcha.

Hoci sa Roman prioritne venuje modelárskym súťažiam, tak občas – obzvlášť v poslednej dobe, zverejní aj spomienky legendárnych českých modelárov, či dokonca modelárok.

A tak sa tam objavili modelárske spomienky Franty Bayera a viacero epizód z modelárskeho života Růži Musilovej, manželky legendárneho modelára Mirko Musila.

Rád tie články čítam a pritom sa snažím predstavovať si, ako to vyzeralo vtedy, v časoch modelárskeho „dávnoveku“.

A tak sa mi v hlave usídlila utkvelá (avšak veľmi mylná) predstava, že títo legendárni modelárski pamätníci sú starí-starí-staručkí. Že tá Růži Musilová je zrejme vetchá zošúvorená starenka, ktorej isto „ťahá“ na dákych 120 rokov.

Vo svetle týchto predstáv som si sám sebe pripadal ako 17-ročný „nevycválaný“ mládenec, ktorý sa ešte len začína rozkukávať po úžasnom okolitom svete.

Tak práve toto som si myslel presne do 3. februára (února) tohto roku (2020).

Potom mi však Roman Vojtěch za výdatnej pomoci Růži Musilovej nastavili ono v úvode spomínané zrkadlo pravdy.

Tým zrkadlom bol článok: Přijímač z pera Růži Musilovej.

Vlastne ani som nemusel začať čítať, stačil mi pohľad na úvodný obrázok:

Opäť (koľký krát už) som zažil ten čudný pocit s francúzskym menom „Déjà vu“.

Moje druhé ja vo vnútri skríklo: „Ale veď taký časopis ja mám tiež!“

Ten "môj" časopis je položený na ráme (plochej) obrazovky monitora.

Je vidieť, že je dosť ošúchaný, čo svedčí o tom, že sa s ním intenzívene pracovalo.

Kúpil som ho niekedy začiatkom alebo v polovici roka 1970, čiže pred 50-timi rokmi. Hoci som medzitým mnohé iné časopisy presunul do „depozitu“ - do suterénu nášho domu, tak tento zostal „na dosah ruky“ v hornom šuplíku obývačkovej steny. Kľudne sa dá povedať, že na „čestnom mieste“.

V tej dobe (a aj v rokoch nasledujúcich) som mal jeho obsah nie že „v krvi“, ale rovno v mojej DNA.

A aj dnes – po 50-tich rokoch, keď som ho letmo prelistoval, som si okamžite vybavil mnohé zapojenia (mám úžasnú pamäť na schémy, dokázal som si zapamätať trebárs schému elektrónkového televízora), aj som vedel, že v jednom zapojení je chyba (zrejme pri prekresľovaní) a po pár sekundách som ju aj našiel.

Nuž čo: lekár by povedal, že „staropamäť“ mi funguje výborne.

Škoda len, že si neviem spomenúť, kde som dal tie „prekliate“ konektory XT60, ktoré som včera niekam položil  .

A tak som si nevdojak uvedomil, že medzi mnou a Frantom Bayerom, či Růži Musilovou (čo sa veku týka) nie je až taký priepastný rozdiel, ako som si dlho nahováral.

A hoci som to Romanovi Vojtěchovi zo začiatku mal možno za zlé, tak postupne sa s tým zmierujem a v konečnom dôsledku som mu vlastne vďačný za ten „dotyk minulosti“, ktorý nám modelárom na svojej web-stránke spomínanými článkami sprostredkováva.

Komentáre: 7

Meno
Web
Mail
Kontrola	Zadajte číslo päť
Text
	Tučné | Podrazené | Kurzíva  | zdroják | odkaz