Nastavovanie teploty (hrotu) pištoľovej spájkovačky
A aj tieto mám doma tri: viaže ma k nim silné citové puto, pretože prvú z nich mi kúpil ešte náš láskavý otec niekedy v polovici 60-tych rokov (minulého storočia).
Vtedy za ňu dostal od mamy riadny „pucung“, pretože pištoľka vtedy stála myslím 105,- Kčs, čo bola pre našu – veľmi skromne žijúcu rodinu slušná „pálka“.
.....................................................
Od tých čias s mojou pištoľkou spájkujem skoro všetko, dokonca aj CMOS-y, mikrokontroléry aj SMD súčiastky.
pripravil: Janko O.
Hoci mám rôzne spájkovačky a teda aj regulovateľné mikrospájkovačky, stále najradšej spájkujem so starou dobrou „pištoľkou“.
Dôvodov je niekoľko:
-
je vždy v pohotovosti, je rýchlo pripravená na použitie. Netreba nič predhrievať a teda čakať, kým teplota hrotu dosiahne potrebnú teplotu.
-
Je možné veľmi dynamicky (v krátkych časových intervaloch) razantne meniť teplotu jej hrotu.
Niekto sa môže spýtať: na čo je to dobré?
Nuž, po rokoch (vlastne to tohto roku bude päť desaťročí) praxe v spájkovaní som si ustálil určitý osvedčený postup. Pred tým, ako ho spomeniem, upozorňujem, že spájkujem ešte „starým“ dobrým trubičkovým cínom (buď tenkým – 1mm, alebo väčšie spoje hrubým – 3mm) ešte s obsahom olova (ktorý je oveľa spoľahlivejší ako súčasný cín bez obsahu olova), vo vnútri ktorého je ako tavidlo použitá kolofónia. Ale okrem toho ešte pri spájkovaní síce primerane ale vždy používam ako tavidlo samostatnú kolofóniu.
Takže, ako spájkujem?:
-
krátko stlačím vypínač na spájkovačke, tak aby sa na hrot dalo nabrať primerané množstvo cínu. Kolofónia, uvoľnená z vnútra cínu, by nemala zdymiť!
-
pri vypnutom vypínači, ako hrot spájkovačky chladne, zľahka ho „omočím“ do samostatnej kolofónie. Teplota hrotu musí byť taká, aby sa kolofónia síce roztopila, ale aby nedymila. Takto na hrote spájkovačky zostane primerané množstvo cínu, obalené tenkou vrstvou nespálenej kolofónie. Toto žiadna mikrospájkovačka nedokáže!
-
(v podstate studeným) hrotom pištoľky sa dotknem spájkovaného vývodu súčiastky, plôšky plošného spoja, či toho, čo chcem spájkovať a stlačím vypínač.
-
najprv sa roztopí kolofónia a stečie na vývod súčiastky, plošný spoj, … a pripraví tak „pôdu“ na príchod samotného pojidla - cínu.
-
zlomok sekundy po kolofónii sa roztopí aj cín a stečie na miesto, ktoré má byť spájkované. Toto miesto je však už „ošetrené“ horúcim tavidlom – kolofóniou a tak dobrému spojeniu cínu s vývodom súčiastky, plošného spoja, … nič nestojí v ceste.
-
„prebytočná“ kolofónia sa roztečie okolo spoja a po poklese teploty stuhne – vytvorí taký (nie príliš hrubý) prstenec. Po skončení spájkovania mám vo zvyku jej zvyšky (niekedy najprv mechanicky a potom) liehom odstrániť (hlavne z estetických dôvodov).
Takto teda ja spájkujem s pištoľkou. Lenže …
Voľakedy boli spájkovacie hroty z medeného drôtu. Ten sa však v cíne postupne „rozpúšťal“ a časom sa „stenčený“ hrot prepálil. A tak som začal používať tzv. večné hroty. Výborná vec, vydržia asi naozaj večnosť, ale ich odpor je iný – trochu väčší a tak je teplota hrotu pri spájkovaní nižšia. Riešenia sú dve: použiť hrubší (večný) hrot (čo však pri spájkovaní mikrokontrolérov a SMD súčiastok môže byť problém), alebo skrátiť vývody hrotu.
Či však urobíte tak alebo onak, či používate hrot taký alebo onaký, vždy narazíte na problém, že pištoľka neumožňuje meniť teplotu hrotu pri spájkovaní a tak pri spájkovaní menších spojov bude teplota príliš vysoká a cín bude tzv. „prepálený“ (nehovoriac o totálne spálenej kolofónii) a pri spájkovaní väčších (hrubších) spojov bude zase teplota hrotu nepostačujúca a vy nebudete schopní spoj dostatočne prehriať. A vyrobíte to, čomu sa legendárne hovorí: studený spoj - „studeňák“.
A preto mám pištoľových spájkovačiek niekoľko, jedna s hrubým hrotom, druhá s tenkým hrotom a tretia je záložná. To je tá od otca, je na „zaslúženom odpočinku“ na čestnom mieste a „zaskakuje“ len vo výnimočných prípadoch hodných zvláštneho zreteľa 
.
Cez to všetko na mojom hlavnom pracovisku – v mojom „bastličskom“ kúte som (pre nedostatok miesta) nechcel mať dve spájkovačky, ale zatúžil som po spištoľke, ktorej by sa dala meniť teplota hrotu.
Nechcelo sa mi vymýšľať (a následne vyrábať) monštrum s triakovou reguláciou, vstavané do pištoľky s trčiacim „kroutítkom“ a tak keď som pred rokmi v Lidli zazrel toto (cenu si už nepamätám, ale bola prijateľná):
povedal som si: To by sa na nastavenie teploty hrotu pištoľky dalo hádam použiť. Na obale som si prečítal, či to bude parametrovo vyhovovať:
a kúpil som to. Keď som doma praktickou skúškou zistil, že to je na zamýšľaný účel viac ako vyhovujúce, kúpil som ešte jeden taký „dimmer“ - stmievač.
Doma, v mojom bastličskom kútiku som tomu našiel vhodné miesto a metódou pokusov a omylov som odhadol tie správne polohy regulátora pre spájkovanie tenkých, stredných, či hrubých spojov.
Podotýkam, že tie správne polohy sa nachádzajú v najvyššej tretine rozsahu nastavenia stmievača.
<Staršie | tento článok | Novšie>
Napísané: 17. 7. 2021, 08:19 | Prečítané: 7908x | Kategórie: Drobné nápady | Napísal: admin |
Komentáre: 12
Ja ti rozumiem a už som aj párkrát zožal posmech za moje prehistorické spájkovacie technológie.
Ale v mojom prípade vieš ako sa hovorí: Starého psa nové kúsky nenaučíš
.
.
A teraz vážne:
Trochu ma desí, tá tekutosť tavidla - tých vodičiek. Predstava ako to natečie dovnútra trimra, potenciometra a pod. (medzi závity cievky, medzi fólie kondenzátora ...) a čo to tam po čase môže urobiť, ma nenecháva kľudným.
Ja viem, malo by sa to po spájkovaní opláchnuť, ale zase ďalšia vodička (v podstate riedidlo).
Ale niektoré veci sa opláchnuť prakticky nedajú: napr. budem niečo spájkovať vo vysielači (u mňa nič výnimočné), tam budem ťažko niečo oplachovať.
Kolofónia nerada tečie a keď vychladne, je neškodná. Tým to u mňa vyhrala na celý život.
Ale poteším ťa: na spájkovanie "problematických" spojov aj ja používam "nekolofóniové" tavidlá.
Ale v tomto ohľade sme tu v Česko-Slovensku taká svetová výnimka. Keď som bol niekoľkokrát pracovne v Japonsku a pracoval s trafospájkou, tak všetci miestni čumeli čo to je, nikdy sa s takým niečim v praxi nestretli. To isté som zažil v Nemecku a Rusku. V Rusku rádioamatéri nechápali očom hovorím keď som kedysi dávno skritizoval tie ich staré hrube hrotové "koly".
Myslím si, že za to môže ten skvelý socialistický výrobok s ktorým sme všetci vyrastali. Ja mám tiež tri, dve doma a jednu v práci. Najstaršia ešte s tým bordovým bakelitovým oblým puzdrom. A letujem s nimi dokonca aj plechové nadrže pre spaľováky z konzervového plechu. Kde treba prehriať vic, použijem 2 odrazu.
Československá trafospájka by si zaslúžila pomník v nadživotnej veľkosti.
odkaz a po otcovi mám a stále používam
odkaz
obe v čiernej farbe, s peknými prívodnými šnúrami ...
Stále spokojnosť, mám aj mikro, ale nejako mi "nesadla" do ruky dobrá bola táto:
odkaz
ale ja mám inú - LIDLÁCKU, ale tá nič-moc.
Sú tiež vhodné na rezanie penou s horúcim drôtom, pretože prúd drôtu (a tým aj jeho teplota) je možné jemne doladiť.
odkaz
Ospravedlňujeme sa za chyby v preklade, používam Google!
István
A tu by som rád vypichol ešte jednu veľkú výhodu trafospájkovačky. Da sa s ňou pracovať jednou rukou. Vhodnou obsluhou teploty hrotu (krátkym zapínaním) sa dá presne tak ako je to opísané v texte článku na te hrot nabrať potrebnádávka cínu, kolofónie a toto preniesťna spájkované miesto. Toto sa shrotovou spájkovačkou prakticky nedá, nabratý cin a kolofónia s permanentne horúceho hrotu stečie, vyparí sa alebo prepáli. Takže sa musia používať 2 ruky, jednou sa spájkuje a druhou pridáva cín a tavidlo. A sú často situácie, keď aj 2 ruky sú málo. Niekedy aj pri použití trafospajkovačky chýba tá tretia ruka, ale nejako sa to zvádne, hrotovkou si to ale neviem predstaviť. Ide často o situácie pri nejakých servisných zásahoch, spájkovaní konektorov, káblov, opravy prerušených káblov a pod. často v polohe "ležiaceho automechanika" kde si to bez trafospajkovačky naozaj neviem predstaviť.
A ešte ktým "vodičkám". Presne ako sa zmienil Janko O, zatečú tam kam netreba, mysia sa opla hovať, lebo ich dlhodobé pôsobenie na spájkované kovy môže byť zhubné. Aby totiž fungovali tak ako treba a spoľahlivo odstraňovali oxidové a iné povlaky aby boli povrchy dobre spájkovateľné, tak musia byť dostatočne agresívne (chemicky žieravé). Iste niektoré fungujú len ako zmáčadlá - tie sú menej nebezpečné ale zvyčajne aj menej účinné.
No a teraz si predstavte situáciu, keď také niečo zatečie pod izoláciu medeneho lanka. Odtiaľ sa to vymyť nedá a korózia potom koná svoje zhubné dielo. Kolofónia síce zatečie trochu tiež, ale je chemicky inertná. Iste niekto namietne, že také spoje sa majú krimpovať a nie letovať, ale nie vždy je to možné, skór málokedy, len v špeciálnych prípadoch a vyžaduje to špeciálny materiál a náradie.
Pridaj komentár
- Pre odoslanie správy môžete aj použiť klávesovoú skratku Alt+S. (Podporujú len niektoré prehliadače)
- HTML znaky budú prevedené na entity.
- Vyjadrujte sa tu ako doma, aby sme vedeli ako to u Vás vypadá.
- Odkazy začínajúce http:// budú automaticky prevedené na odkazy , nepoužívajte však v jednom príspevku viac ako 3 - to robia len spam roboti:-)