Druhá časť série krátkych článkov o tom:
- čo to letové stabilizátory sú
- ako fungujú
- aké majú funkcie a letové módy
- a na čo vlastne slúžia.
autor: Lubond
Tu je zopár dôvodov, prečo som niektoré stabilizátory používal alebo stále používam:
BEZPEČNOSTNÉ FUNKCIE
Stabilizátor so “safe” funkciou mi pomáhal v kritických letových situáciách. Vyberanie mimoriadnej polohy mi bolo užitočné v modelárskych začiatkoch. 6-osý stabilizátor nie len že vedel udržať polohu lietadla v rozumných uhloch, ale pri úplnej strate orientácie (keď baby pištia a zakrývajú si oči) ma zrovnával a znovu vracal do hry.
Základné bezpečnostné funkcie (často sa označujú ako “2D režim”) sú založené na tom, že stabilizátor pozná svoju aktuálnu polohu a porovnáva ju so základnou polohou modelu, získanou v procese kalibrácie (ešte na zemi, najčastejšie po zapnutí napájania). Z toho je zrejmé, že takýto stabilizátor musí byť 6-osý.
“Chytiť polohu”, tak hovoria skutoční piloti fantómovým pocitom keď nevidia horizont, nie je problém ani skúsenému modelárovi. Napr. pri blbom svetle, únave, pri lietaní vysoko v termike atď. Modelár unesený dobrým počasím často lieta na hraniciach svojich i technických možností modelu. Lenže termická turbulencia (nech žijú stupáky!) je fajn len pokiaľ je vetroň pod kontrolou.
Brat Miroslav (nie mior ) nedávno takmer rozlámal srdcovkovú trojmetrovku – rádio dočiahlo ďalej než oči stíhali a stupák stále ťahal ako sprostý. Adrenalín z možnej straty modelu, v nesprávny čas nesprávna poloha a nesprávny zásah do výškovice.
Našťastie to mierne odnieslo len krídlo. Keď mi to neskôr popisoval, krátko som rozmýšľal ako sa tomu dalo predísť. Na začiatok boja o Acciipitera by bol stačil jediný cvak na rádiu - prepnutie stabilizátora do režimu “save me please !” ...
Musel by však na palube byť (nebol ). Odvtedy som do termiky osádzal stabilizátor. Skúsenosť pilota býva v takýchto situáciách dosť relevantná, ale prečo sa učiť na vlastných chybách?
Jednému bratovmu známemu sa stalo, že mu mrak vetroň doslova vcucol a nešťastník úplne stratil nad modelom kontrolu. Na palube mal osadený stabilizátor (neviem aký) s GPS podporou a po strate spojenia s vysielačom sa návratová funkcia automaticky aktivovala. Model sa našiel o pár dní asi 200 m od miesta vzletu, bohužiaľ s početnými zraneniami trupu, ale zbytok vetroňa vrátane vybavenia prežili.
Bratov Accipiter obišiel našťastie len s opraviteľnou prasklinou na krídle.
RATE MÓD
Stabilizátor rýchlo reaguje na vonkajšie vplyvy. Čím silnejší poryv, tým väčšia výchylka riadiacej plochy na udržanie pôvodnej polohy. Výchylka proti poryvu je síce jednorázová, ale veľmi často mi ušetrila rozhodujúcu sekundičku. Stabilizátor mi významne pomáha pri vzletoch a pristátiach v náročnejších podmienkach. Myslím tým bočný či nárazový vietor, mechanické turbulencie a iné nočné mory.
Na letisku pri Dlžíne je súbežne s dráhou výrazná terénna vlna - kopček s prevýšením 5-7 m. Od dráhy je vzdialený asi 15 m. Asfaltová dráha je (vo svojom strede) posadená na dno tejto vlny. Keď fúka od priehrady, toto terénne prevýšenie robí občas so vzduchom dobrý harmatanec. Aby to nebolo všetko, pozdĺž opačnej hrany dráhy je neďaleko les, asi 50–100m od dráhy. Ten je navyše voči dráhe mierne utopený, takže vyčnievajúce vrcholky stromov na okraji lesa sú len o niečo vyššie než stojace autá pri dráhe. Pekná kombinácia, však? Ak (čírou náhodou) nefúka súbežne s dráhou, tak pri silnejšom vetre to býva vééľmi zaujímavé. Vtedy pri vzlete (aj na finále) vždy zapínam stabilizátor – a to minimálne do RATE módu (rate = ang. rýchlosť, intenzita). Stabilizátor bojuje s rýchlymi a intenzívnymi vplyvmi zvonku, opačnými výchylkami na kormidlách modelu, čím sa snaží vonkajšie vplyvy eliminovať rovnako rýchlo a intenzívne.
Stabilizátor potom vypínam až po dosiahnutí výšky, kde mechanické turbulencie už nesiahajú.
V letných mesiacoch sa vie počasie náhle zblázniť, od bezvetria k trme-vrme nebýva ďaleko. Často to prebieha tak, že vzlet do termiky je v super počasí, ale pristátie v podmienkach, pri ktorých by aj vrany chodili radšej pešo. Nárazový vietor je jedna z vecí, na ktorú stabilizátor platí. Náhle straty výšky síce nezvláda (nevie levitovať), ale v boji s kotrmelcami hodne pomôže. Nech hodí hádzadlom, komu sa niečo podobné nestalo!
HOLD MÓD
Stabilizátor reaguje na vonkajšie vplyvy, ale aj po ich odznení sa snaží udržať východzie uhly (náklon, stúpanie, smer). Úplný názov módu je Attitude HOLD = angl. držanie uhla.
HOLD mód je pre mňa neoceniteľný pri štartoch “z ruky”. Pozoroval som, že asi 90% pilotov si hádže éro svojou “hlavnou” rukou - teda tou, ktorou riadi životne dôležité kormidlá. Sám som takto načal 2 lietadlá, kým som sa nedonútil naučiť sa to inak. Videl som zopár aj cudzích modelov zarevať na podobnú (s prepáčením) hlúposť pilotov. Sto krát sa to podarí ale 101. pokus môže skončiť fatálne. Osobne si myslím, že to nie je (len) vec pilotových zručností, ale tak trochu aj náhody.
Poznáte to – “náhoda je blbec”, “čo sa môže pokaziť sa pokazí”. Super adrenalín ak lietate v kose a na ochranu pred chladom použijete “vrece” na rádio a/alebo rukavice. Kto raz skúsil hodiť lietadlo so stabilizátorom v HOLD móde, rýchlo zistil že si pri prehmatávaní na rádio stihne ešte aj 1/2 cigarety vyfajčiť.
Pomoc pri pilotovaní vo zvláštnych letových režimoch.
“Zvláštnym” letovým režimom môže byť napr. aerovlek. Ja to viem prakticky posúdiť zatiaľ len z pohľadu vlekára, ale určite nie je problém domyslieť si prínos aj pre plachtára. V RATE móde stabilizátor sám reaguje na prudšie podnety “zvonku”.
Termické kopance pilot lepšie zvláda, keď prvotný zásah do kormidiel urobí za neho stabilizátor. V HOLD móde letí lietadlo (skoro) ako po koľajnici. Bol som prekvapený mierou, akou mi stabilizátor pomáhal udržiavať smer a uhol stúpania vlečnej. Toto mi dávalo viac priestoru sústrediť sa na ostatné špecifiká vleku.
Ono sa to možno nezdá, ale plynule stúpať a držať pri tom smer, konštantnú rýchlosť a stúpanie, nie je až tak triviálne. Ako vravia akrobati “najťažší obrat je letieť rovno”. Komplikáciou je aj na opačnom konci lana “bojujúci klzák”. Ak ste už trochu vyššie, čitateľnosť oboch lietadiel už nič-moc, jedna chybička, nabalí sa druhá a už v tom obaja lietame.
Niekto z modelárov raz na letisku povedal, že “RC-aerovlek je vynikajúci a mimoriadne napínavý spôsob, ako jednou chybou zrušiť naraz až dva modely”.
S Jankom P. by sme o tom vedeli porozprávať .... Pred 3 týždňami sme sa konečne odhodlali k prvým vlekom. Dvaja aerovlekoví začiatočníci, každý na inom konci lana, hotový predpoklad k prúseru! Až pri našom 5. vzlete sa Janko vypínal v momente, keď to naozaj plánoval. Nakoniec to celé dopadlo veľmi dobre, pri posledných letoch sme sa počas vleku už takmer nudili (kecám! ).
Detaily našich prvých aerovlekov nepatria do tohto článku, možno inokedy. Len by som chcel zdôrazniť, že bez drahocenných rád nášho skúseného kamaráta-vlekára Mira P. (vďaka Mirčo, aj za foto!) a stabilizátora RX3S v mojej vlečnej (vďaka číňan, John-RB, Ed_BB, cevarovci!) by to možno dopadlo ale že úúplne inak.
Stabilizátor vo vlečnej ... Netvrdím, že bez neho to nejde, ale kto neverí nech
skúsi rozdiel.
Ďalším zvláštnym letovým režimom je fotenie / filmovanie. Sám s fotením skúsenosti nemám (chronicky rád dodržiavam zákony ) ale myslím, že bez stabilizovaného letu a dobrého gimbalu by výsledok asi nestál za veľa. Snáď sa nájde niekto, kto to bude vedieť posúdiť a bude chcieť sa pochváliť. Poznám jedného, kto s tým práve začína a určite po čase bude vedieť porozprávať.
... toto všetko stabilizátor “dáva”. A keď dávajú, beriem!