Vždy sa nám (trom bratom) páčili modely, ktoré boli tak trochu „INÉ“: tvarom, usporiadaním, vlastnosťami … a keď už ničím iným, tak aspoň elektronickým vybavením.
A keď sa nám nejaké modely páčili, ale boli málo INÉ, tak sme ich upravili, skrátka sme si ich trochu „pre-INAčili“: väčšinou po stránke elektronickej.
Takto sme zažívali rôzne obdobia: obdobie pomalých vetroňov, obdobie rýchlych EDF-modelov, obdobie viac-motorákov, obdobie … Z obdobia na obdobie sme prechádzali ľahko, lebo sme chceli a mohli a bavilo nás to.
Ale niekedy človek aj vo sfére hobby niečo nemôže (nesmie) a niečo iné zase musí (mal by).
A tak „legendárne“ Rozhodnutie 1/2015 spôsobilo (dotlačilo nás), že vchádzame do obdobia konvertoplánov. A čuduj sa svete, takmer sme za to vďační.
autor: Janko O.
Ide o to, že Rozhodnutie Dopravného úradu (DÚ) č. 1/2015 nás modelárov dosť „uzemnilo“. Maximálna výška lietania 120 metrov a vo vyhradených priestoroch (ktoré ako naschvál zasahujú tam, kde lietavame) dokonca len 30 metrov, to vám skríži vaše modelárske plány .
Podľa posledných informácií z kuolárov jednaní DÚ a zástupcov modelárov, ktoré priniesol pán Ľubomír Krupár (colonel), DÚ nehodlá na svojom Rozhodnutí nič meniť. Ostatne, to sme tvrdili hneď na začiatku (ak úradník niečo „vypotil“, tak to isto nebude chcieť len tak ľahko zmeniť). Môže však (organizovaným) modelárom povoliť súťaže a pod., kde niektoré reštrikcie Rozhodnutia (dočasne) platiť nebudú. Navyše chce, aby si modelári zadefinovali priestory, kde budú takéto úľavy možné.
Lenže: súťaž je súťaž, ale tréning(y) na ňu, ale aj len také lietanie pre radosť, to je niečo iné. Tam tvrdá ruka Rozhodnutia modelárov pekne „priklincuje“ k zemi. A keďže my na súťaže nechodíme (a nie sme ani organizovaní), tak so žiadnymi úľavami počítať nemôžeme.
Čo sa týka priestorov na lietanie, tak tu je situácia ešte horšia, pretože iný priestor je vhodný na lietanie s vetroňmi (a iný, ak fúka „sever“, iný ak fúka „juh“, iný ak fúka …), iný na termiku, iný na „svah“, iný na motoráky (s podvozkom a iný bez) … Len ja sám mám takýchto priestorov „na rôzne použitia“ vytipovaných asi šesť (a na občasné použitie zo ďalšie tri). Ale viem, že iní modelári majú iné vytipované priestory. Už vidím, ako DÚ modelárom povolí dákych 25 000 lúk, svahov a plôch, kam chodia lietať. Takže čo s tým?
Ak sa na vyhlásenie DÚ, že na Rozhodnutí nebudú nič meniť, pozrieme pozitívnym pohľadom, tak nás poteší, že (naše, teda nie obrie) modely nemusia byť registrované, modelár nemusí byť povinne poistený ani organizovaný a keď neprekračuje definované obmedzenia, tak môže lietať v podstate skoro všade. Len sa musí „vpratať“ do tých obmedzení.
No, v blízkosti obydlí nelietavame (a nelietali sme ani doteraz) a na obmedzenia výšky sme našli svojský „liek“: konvertoplány. Nie že by tieto modely nelietali vyššie, ale ony v normálnom (doprednom) lete (s krídlami vo vodorovnej polohe) nie sú nijako zaujímavé a vtedy ani veľmi dobre nelietajú: malé krídla, veľká hmotnosť, to musíte lietať vysokou rýchlosťou skoro na plný plyn.
Konvertoplán, to je zábava, zážitok, či adrenalín miešaný s endorfínom práve pri visení, kolmom štarte a pristátí, zvislom lete alebo pomalom doprednom lete s krídlami isto nie vo vodorovnej polohe. A vtedy s modelom nepoletíte ďaleko (napr. ku vzdialeným ľudským obydliam) ani vysoko: lebo vtedy svoj model chcete a hlavne môžete mať takpovediac priamo „pred nosom“. Takže obmedzenie výšky na nejakých 30 metrov ma vôbec netrápi a o 120m vôbec ani neuvažujem.
Na druhú stranu sú konvertoplány technicky náročné a zložité: po stránke mechanickej a hlavne elektronickej. Zatiaľ čo bežný model (krídlatého) lietadla sa bez stabilizačnej jednotky hravo zaobíde (a mnohí modelári ju principiálne odmietajú), tak konvertoplán si bez nej ani neškrtne: pilot nemôže mať také rýchle a adekvátne primerané reakcie, aby takýto model udržal vo vzduchu dlhšie ako jednotky sekúnd.
Tento fakt (elektronická zložitosť konvertoplánov), nie len že nám nevadí, nám to priam vyhovuje. Tu sa môžme „realizovať“, tu môžeme vymýšľať ďalšie zlepšenia (stupňovité naklápanie krídiel, či stabilizátor výšky letu) a dokonca v suteréne nášho domu (či v telocvični) to prakticky overovať.
Na lietanie s takýmito modelmi nepotrebujeme veľkú lúku ani hladkú a rovnú asfaltovú dráhu a ak takýto (pomaly lietajúci) model vybavíme vhodným osvetlením, tak s ním môžeme lietať aj za pokročilého súmraku (v noci nie, však to Rozhodnutie zakazuje ).
Že tento trend má takpovediac širší (celosvetový) záber, dokazuje aj boom kolmo štartujúcich a pristávajúcich (tzv. VTOL) lietadiel: Harrier, Lockheed XFV-1, Bell XV-15, F-35, CanadAir CL-84, XC-142, V-22 Osprey … A teraz americká armádna agentúra DARPA vybrala víťaza na nové vysokorýchlostné lietadlo s kolmým štartom a pristátím: je ním Lightning Strike od spoločnosti Aurora Flight Sciences.
Video VTOL X-Plane Phase 2 Concept Video
Nie že by Rozhodnutie slovenského Dopravného úradu malo taký ukrutný vplyv na vývoj letectva vo svete. Skôr to bude jednoducho trend, ktorý má praktické opodstatnenie vo svojich výhodách (nie je treba budovať a udržiavať drahé a rozmerné štartovacie a pristávacie dráhy a pod.), ktoré úplne kompenzujú nevýhody, kedy mechanická a hlavne elektronická zložitosť nie je neriešiteľným problémom (a cenovým už vôbec nie (v porovnaní s cenou dráhy)).