Niektorí hovoria: "Keď sa darí, tak sa darí", ja si myslím, že keď si príroda povie, že sa lietať nebude, tak sa veru lietať ani nebude.
autori: Janko O. + mior
Časť prvá: Čierna sobota. (Autor: janko O.)
Celé to začalo tak sľubne: Janík S. mi v piatok poslal SMS-ku s týmto textom: "Ahoj Janko, len ti chcem oznámiť, že Warhawk je hotový a včera sme mali premiérový let na Sliači." Nedokázal som potlačiť svoju zvedavosť a zavolal späť. Dohodli sme sa, že ak Janík pôjde lietať, zavolá mi. Prišla sobota a Miško (Janíkov syn) zavolal, že asi okolo 15.00 by s otcom išli prevetrať veľkého Mustanga a tiež čerstvého Warhawka. Okrem toho príde aj Michal L. (Laky) s dvojdúchadlovým SU-27, ktorého kúpil už trochu "vetrom ošľahaného" od Roba z Podbrezovej. Podotýkam, že Laky s dúchadlom nikdy neletel, tobôž s dvomi naraz v jednom modeli. Ale u Lakyho človek nikdy nevie. Miesto činu: Pod vodárňou - nad Sásovou. Teraz sa sám za seba priznám, že toto miesto nemám rád, trikrát som tu lietal a dvakrát niečo "rozkokosil". Považujem ho za "prekliate" a bojím sa, že som "kliatbu" preniesol aj na iných.
Počasie bolo také "marcové", slnko síce svietilo, ale bolo pomerne chladno, ale hlavne fúkal nepríjemný nárazový západný vietor. Warhawk má podvozok rovnakého typu ako Mustang, ale menšie kolieska. To neveštilo nič dobré, pretože povrch Pod vodárňou nepatrí medzi najrovnejšie.
Motor Warhawka beží ešte lepšie ako motor Mustanga, až som si povedal, že ja tým žhavíkom nakoniec všetko zlé odpustím. Pilotoval Miško (MisoeS), my s Janíkom a Lakym sme držali palce a tŕpli. Prvý rozbeh sa nepodaril, po pár metroch sa Warhawk "potkol" a urobil kotrmelec. Motor zhasol, ale škody neboli žiadne. Znovu na stojan, naštartovať a na lúku. Miško to naplno "osolil", Warhawk jakž-takž nabral rýchlosť a odlepil sa od zeme. Pravdu povediac, skôr sa od akéhosi hrbu odrazil a podskočil. Keďže pár metrov pred ním boli kríky, Miško začal zatáčať doľava. Trochu mu "pomohol" aj náraz vetra, ktorý akoby z boku žďuchol do smerovky. To ale zrejme malo za následok, že ľavé krídlo nemalo dostatočný vztlak (nedostatočná rýchlosť, nízke Reynoldsove čísla, odtrhnutie prúdnic, zvýšenie odporu) a Warhawk sa po ľavom krídle zrútil k zemi. Z diaľky to vyzeralo strašne, ale výrobca odviedol dobrú prácu a zhodnotili sme to ako "ľahké zranenia".
Potom prišiel na rad Laky. Najskôr asi pol hodinu "zápasil" s jedným štrajkujúcim dúchadlom, ďalšiu polhodinu hľadal optimálny smer hodu a potom čakal na zoslabnutie vetra. V tom pristúpil Miško, vzal do rúk SU-
Pochmúrnu náladu potom našťastie zachraňoval Miško so skvelo lietajúcim Mustangom. Ale to sme ešte nevedeli, že po čiernej sobote príde aj čierna nedeľa.
V galérii nájdete ďalšie fotky z tohto polietania (klikni tu)
Časť druhá: Čierna nedeľa. (Autor: MiOr)
Čierny, modelárom neprajúci víkend sa zjavil aj v Podolí pri Novom meste nad Váhom. Dušan M., s ktorým sme tak radostne vítali jar pred týždňom, si bol cvične polietať so svojou novou stíhačkou F-18 Hornet. Fúkal klasický bočný vietor, ktorý toto ľahké lietadlo ovplyvňoval tak, že pilot Dušan nebol v jednom momente schopný urobiť otočku po vetre (myslím, že tým, že letel po vetre, mal málo ofukované krídelká a stali sa neúčinnými). Aby zabránil nežiadúcemu pádu na blízku vozovku, radšej to zapichol vedľa do oráčiny. Aj keď to bol pád po špici, vietor dostatočne pádovú rýchlosť stlmil a mäkké poorané pole plné budúceho chleba spôsobili, že škody bolo minimálne – v podstate len odlomená špica modelu.
V nedeľu ráno, vedomý si posunu času som vstal o pol siedmej, aby sme v Podolí vystihli bezvetrie. Prezvonil som Patrika (skriu), a vyrazili sme na dráhu. Polietanie to bolo veľmi pekné, síce sa časom vetrík zdvihol, ale fúkal mimoriadne v smere dráhy a tak pristátia mali niekedy štýl sadania Harriera na lietadlovú loď. Horšie bolo, že sme si postupne museli založiť „optiku“, teda slnečné okuliare, lebo nálet na dráhu bol plne rovný s výškou postavenia slnka. Po výmene poslednej sady bateriek bol vietor už taký silný, že keď Patrik postavil AcroMastra na dráhu, tak ten začal cúvať! Ešte som zahlásil, že je čas to nechať, ale potom sme si povedali, že veď sme veľkí machri a zvládneme aj toto. Počas letu sme sa doberali, kto koho predbehne a keď som vykonával záverečný obrat, tak sa to stalo – vietor podfúkol krídlo a keďže som hľadel do slnka, na chvíľu som cez okuliare stratil priestorovú orientáciu a nevedel som, či tá šedá machuľa je obrátená ku mne bruchom alebo chrbtom....podľa zákona schválnosti – zmýlil som sa! LearJet zapikoval plnou silou do oráčiny. Šleha to bola taká silná, že trup sa skladá z 8 veľkých kusov a pol igelitky guličiek. Baterky pristáli na ceste s utrhnutými káblami od telemetrie, jedna turbína má už len jeden list.
Celý smutný som odišiel domov, kde som si hovoril, že by nezaškodilo viac pokory a opatrnosti.
Čo bude s LeaJetom, neviem... zostala po ňom len spomienka na youtube...
P.S.
Aby sme tú smolu akosi prekonali, išli sme podvečer s Duškom zase polietať do Podolia. Vzal som si Minimaga a aspoň trochu zahojil boľavú dušu krásnym pohodovým letom a pristátiami...