V Gôtovanoch po takmer 35-ich rokoch
Ale tentokrát sme tam boli lietať – po takmer 35-ich rokoch.
Zásluhu na tom má letecko-modelársky klub z Liptovského Mikuláša, no najmä hlavný organizátor nultého ročníka „Zletu modelov vojenských lietadiel“ - Michal Hrnčiar.
A keďže k Liptovu máme „tesný“ vzťah (Miroslav tam 5 rokov študoval a ja som tam 8 rokov pracoval), tak bolo jasné, že sme tam nechceli (neodvážil som drzo napísať, že NEMOHLI) chýbať.
pripravil: Janko O.
Jasné, boli sme v Gôtovanoch aj skôr, ale len ako diváci.
To, že sme pred pár dňami zrefrešovali náš už starší článok „Keď s povie: Gôtovany“, nebolo len také samoúčelné. Už vtedy sme vedeli, že aj teraz „niečo málo“ popíšeme a na fotografiách ukážeme z tohtoročného gôtovianskeho podujatia 
.
Na Zlet modelov vojenských lietadiel sme sa už dlho tešili. Ale to bola možno chyba! Môj (mladší) brat Miroslav mi už roky vštepuje múdrosť:
Ak chceš Boha rozosmiať, povedz mu o svojich plánoch.
A Boh aj tentokrát pozorne načúval a opäť si to spravil po svojom. A keďže Miškovo (Hrnčiarovo)
Miško Hrnčiar so svojim synovcom.
nesmierne úsilie pri príprave akcie len tak zhatať nedokázal, tak sa aspoň sústredil na počasie:
- v piatok bolo síce slnečno a teplo, ale fúkal silný vietor
- v sobotu stále fúkalo a navyše sa aj rozpršalo
- a v nedeľu nie len že fúkalo, ale ešte sa aj nepríjemne ochladilo
Náš (naj)starší brat Milan sa túžil akcie tiež zúčastniť, ale termín kolidoval s termínom nejakého zrazu aut-veteránov v Maďarsku. Takže sme sa na základe predpovedí počasia my dvaja „mladší“ (súhrnný vek 123 rokov 
) rozhodli, že do Gôtovian pôjdeme len v piatok poobede a budeme až do zotmenia. To preto, že podvečer (okolo 20:00 hod.) sa mal vietor utíšiť a my sme mali šancu zažiť našu „happy hour“. A keď sa to tak vezme, naozaj to bolo tak.
Do Gôtovian sme dorazili v piatok okolo 17:00. Privítali sme sa s Miškom a potom samozrejme aj s účastníkmi akcie. Zaparkovali sme autá, rozložili sme svoje „propriety“ a začali sme skladať (kompletovať) svoje modely: Miroslav mal svojho „Obucha“ a Twin Ottera a ja moju Belugu.
"Piatkoví" účastníci Zletu modelov vojenských lietadiel
Chceli sme modely umiestniť na naše montážne stolíky, ale silný vietor hrozil, že nám ich zhodí a tak sme ich radšej položili na zem - na trávu.
Medzitým sa dvaja odvážlivci „opovážili“ vzlietnuť, ale nedopadlo to až tak veľmi dobre. A tak sme kade-tade s kade-kým debatovali. Pôvodne sme si mysleli, že tam nikoho nebudeme poznať, ale zistili sme, že asi s polovicou prítomných modelárov sme sa už niekde stretli. A postupne sme do „zbierky našich modelárskych kamarátov“ zaradili aj tú druhú polovicu.
Ako ubiehali minúty a napokon aj hodiny, vietor pomaly a nenápadne slabol. Ale stále to nebolo ono. Až keď sme sa „prehupli“ cez pol-ôsmu, Miroslav zahlásil, že ide pripravovať Obucha (2,5-metrový štvormotorový C-130 Hercules).
Keď sa namanula vhodná príležitosť, Miroslav s Obuchom odštartoval. Nebolo to zlé, ale Miroslav vie aj lepšie štarty.
Obuch tesne po odlepení od zeme.
Počas letu si Miroslav neustále ťažkal, že nemá terén „prečítaný“ a navyše ho vietor od hôr zlomyseľne vytláča z letového priestoru do priestoru nad divákmi.
Potom Miroslav pristál, hoci opäť to nebolo to, na čo sme u Miroslava zvyknutí. Ale nebolo to zlé pristátie.
Pristávajúci Obuch.
Potom lietali aj ostatní účastníci podujatia.
Nenápadne sa začalo stmievať a Miroslav začal pripravovať Twin Ottera.
Jeho výrazné pozičné osvetlenie pôsobilo ako magnet na pohľady prítomných.
Po pristátí si polietali aj iní odvážni modelári.
Odvážni preto, lebo svetelné podmienky už začali byť kritické a šancu mali len mladí a bystrozrakí, zatiaľčo my „starí a slepí“ sme sa mohli spoliehať už len na silné pozičné svetlá svojich modelov.
Spýtal som sa Miroslava, že či mám letieť s mojou Belugou (stála pripravená na kraji príjazdovej cesty),
ale on povedal, že hoci tu „dole“ to je (relatívne) kľudné, tak tam „hore“ je vzduch dosť rozbitý.
A keďže ešte nemám Belugu dostatočne „v rukách“, nechcel som riskovať a tak som „dal“ len pojazdy s rozsvieteným pozičným a potom aj s pristávacím osvetlením (landing & taxi lights).
Ak sa vám zdá, že vrtule sú akési "rozmazané" (a priehľadné), tak to preto, že sa točia
(pomaly som zaroloval k fotografovi a zabrzdil).
Svetla rýchle ubúdalo a tak sme modely viac-menej po pamäti rozobrali a uložili do aut.
Išli sme sa umyť a rozlúčiť s prítomnými. Na záver Miroslav „zasušil“ zo dva-tri dobré vtipy a za hurónskeho smiechu posedávajúcej spoločnosti sme nasadli do aut a vyrazili domov.
Ďakujeme týmto usporiadateľom, na čele s Miškom Hrnčiarom a tešíme sa na budúci ročník podujatia.
Poznámka:
Asi som nemal napísať, že sa tešíme. Veď viete prečo?
Nuž, lebo ak chcete "toho tam hore" rozosmiať …...... (len napíšte, že sa tešíte) 
Oveľa viac fotografií je na https://japro1.rajce.idnes.cz/nulty_rocnik_Zlet_modelov_vojenskych_lietadiel_11.-12.7.2020/, za čo vďačíme Jankovi Procházkovi (JaPro).
<Staršie | tento článok | Novšie>
Napísané: 14. 7. 2020, 14:45 | Prečítané: 3112x | Kategórie: Lietanie | Napísal: admin |
Komentáre: 1
Letu zdar! Michal.
Pridaj komentár
- Pre odoslanie správy môžete aj použiť klávesovoú skratku Alt+S. (Podporujú len niektoré prehliadače)
- HTML znaky budú prevedené na entity.
- Vyjadrujte sa tu ako doma, aby sme vedeli ako to u Vás vypadá.
- Odkazy začínajúce http:// budú automaticky prevedené na odkazy , nepoužívajte však v jednom príspevku viac ako 3 - to robia len spam roboti:-)