Aj tieto články dokazujú platnosť nášho výroku, že najproblematickejšou časťou modelu je jeho podvozok.
Minule sme „odpružovali“ hlavný podvozok Belugy, teraz sme naň dorobili aj brzdy.
Dôvod je jasný: po dosadnutí model stále pokračuje v pohybe po dráhe a hoci „vyhodím aj batrflaje“, tak napokon ledva-ledva zastaví až po vyše sto metroch.
„Batrflaje“ (butterfly = krídelká hore, klapky dole) sú aerodynamické brzdy, výrazne dynamického charakteru. To znamená, že brzdia tým viac, čím je rýchlosť modelu vyššia. Pri malej rýchlosti už však nebrzdia takmer vôbec.
A práve vtedy by sa hodili „klasické“ brzdy na kolesá podvozku, ktorých účinnosť nie je závislá od rýchlosti pohybu modelu.
pripravil: Janko O.
Potrebu brzdenia kolies podvozku modelu sme „pocítili“ už dávno – niekedy pred vyše 35-timi rokmi.
Tým „šťastným“ modelom, ktorý okúsil slasti brzdeného podvozku, bolo naše prvé „QéBéčko“ - model QB-15 z (originál) japonskej stavebnice.
Keďže sme nevedeli zabezpečiť rovnaký priebeh brzdného účinku na obidvoch kolesách hlavného (zadného) podvozku, tak sme brzdu namontovali len na predné koleso.
Účinok bol napriek tomu prekvapivo dobrý, takže nebolo „záhodno“ brzdiť naplno, lebo model sa mierne predklonil (zapracovalo odpruženie prednej podvozkovej nohy), tiež bol trochu problém udržať priamy smer pojazdu a hlavne: nevyzeralo to vôbec realisticky. Žiadne lietadlo nie je schopné tak rýchlo zastaviť, ako to dokázalo naše „QéBéčko“ .
Tak ako sme už spomínali v článku Odpružený podvozok bieleho Herculesa (prezývaného Beluga), nemali sme (vtedy) žiadne strojné vybavenie (však aj diery (do čohokoľvek) sme „vŕtali“ skrutkovačom a nožnicami) a tak aj naše brzdy museli byť konštrukčne veľmi-veľmi jednoduché. Žiadne kotúčové, bubnové, čeľusťové …..
Siahli sme pekne do histórie a odkukali sme ako vyzerali brzdy kedysi dávno na prednom kolese dobových bicyklov a iných samohybov: hovorilo sa im (a stále hovorí) „špalíkové“:
Pravdu povediac, môžete ich vidieť stále aj dnes: kolesá starších železničných vagónov sú brzdené rovnako:
A tak sme to urobili aj na našom QéBéčku, hoci to na tejto „dobovej“ fotografii nemusí byť príliš zreteľné:
Ako som už uviedol, tento primitívny princíp sa natoľko osvedčil, že sme nemali dôvod na ňom nič meniť ani po (vyše troch) desaťročiach, keď sme robili brzdy na môjho „malého“ Herculesa, prezývaného Hercules 201cm:
A rovnaký princíp, len s drobnými realizačnými obmenami, sme použili aj teraz – pri konštrukcii bŕzd na 254-cm Belugu:
V našom „starom“ QéBéčku sme vzhľadom na cenu a „nezohnateľnosť“ serv použili tenký bowden na prenos sily zo serva výškovky do mechanizmu brzdy. Ale v „malom“ Herculesovi sme na brzdu už použili samostatné servo, rovnako ako v Beluge:
Po skúsenostiach s brzdením predchádzajúcich modelov sme na brzdách Belugy použili aj „linearizačnú“ pružinu:
Jej úlohou je zabezpečiť, aby brzdiaci účinok mal aspoň približne lineárnu závislosť od polohy páky serva.
Že to má svoj význam, môžete vidieť na nasledujúcich dvoch kratučkých videách, kde je možné názorne vidieť, že pohyb serva a pohyb „brzdiaceho elementu“ (špalíka) – v našom prípade „Z-kového“ zakončenia hliníkovej trubky – nie je to isté:
Video 1:
Video 2: