Je lepšie štartovať/pristávať od seba či k sebe?
autor: Janko O.
Isto nechceme poučovať či mentorovať, skôr chceme vyjadriť svoj názor, logicky ho zdôvodniť, prípadne spomenúť vlastné skúsenosti.
Dopredu upozorňujeme, že sa nezaoberáme štartami a pristátiami na rôznych oficiálnych súťažiach, kde sú presne predpísané štarty v sektore, teda pilot stojí na kraji dráhy a model vzlieta (pristáva) z ľava do prava alebo z prava do ľava!
Popisujeme štarty a pristátia rekreačných pilotov, tak akosi "nadivoko".
(Ale napríklad v USA sú prísne predpísané štarty aj rekreačného lietania tak ako na súťaži!)
V tomto článku popisujeme nielen naše skúsenosti, ale aj spôsoby rekreačných pilotov, ktoré sme odpozorovali od iných pilotov na rôznych nesúťažných stretnutiach.
-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
So štartom je to jednoduché!
Pričom nechceme povedať, že urobiť pekný štart je jednoduché.
Ale štart modelu je naozaj jednoduchší ako pristátie.
Však už len taký štart z ruky je jasný (jasný z pohľadu smeru): je to štart od seba. Štart z ruky smerom k sebe si nevieme dosť dobre predstaviť.
Ale ak uvažujeme štart modelu zo zeme – z dráhy, tak tu ž sú dve – takmer rovnocenné možnosti: buď štart od seba:
Nasmerovanie pohľadu pilota je v podstate stále rovnaké a je takmer rovnobežné so smerovaním trajektórie letu modelu.
alebo štart smerom k sebe:
Nasmerovanie pohľadu pilota sa v priebehu štartu mení a v podstate sa križuje so smerovaním trajektórie letu modelu.
Akýsi prirodzene jednoduchší a bezproblémovejší je štart od seba.
Riadenie (smerovka, či krídelká) je „normálne“, čiže doľava je doľava a doprava je doprava. Nie ako pri štarte smerom k sebe, kedy je to naopak: doľava je doprava a doprava je doľava.
Preto modelári – začiatočníci takmer výhradne štartujú od seba a na štart smerom k sebe sa nedajú nahovoriť ani za nič.
Pričom štart smerom k sebe je pre modelára oveľa väčším zážitkom: vidieť, ako sa model „odliepa“ od zeme priamo pred očami, vo vzdialenosti pár metrov, to je paráda.
Štart od seba má (okrem toho) aj ďalšiu výhodu: modelár zaujme pozíciu a pomerne dlhý čas ju nemusí meniť: nemusí sa nijako otáčať. Nasmerovanie jeho pohľadu je v podstate stále rovnaké a je takmer rovnobežné so smerovaním trajektórie letu modelu. Vtedy sa veľmi dobre udržuje smer modelu, ale v podstate aj rovnomerné stúpanie modelu.
V prípade štartu proti sebe sa nasmerovanie pohľadu pilota a smerovanie trajektórie letu modelu akoby križujú a tak sa modelár musí kadejako „vrtieť“, aby sledoval model, ktorý preletí popred neho alebo (ešte horšie) ponad neho. Vtedy je oveľa ťažšie udržať priamy smer letu a ešte horšie je udržať rovnomerné stúpanie modelu.
Pri štarte spravidla nie je problém s rýchlosťou modelu: väčšinou to každý „vykudlí na plný céres“. A nebýva problém ani s výškovkou, alebo lepšie povedané s „reguláciou“ postupného narastania výšky modelu.
Hoci niektorí pri štarte urobia tzv. „hokejku“: to je štýl, kedy pri dosiahnutí určitej rýchlosti modelu (ešte na zemi), modelár naraz pritiahne výškovku a model sa pomerne prudko odlepí od zeme a pod neprirodzene veľkým uhlom stúpa.
Pravdu povediac, takéto štarty sa nám nepáčia. Nepáčia sa nám z hľadiska realismu letu: takto skutočné lietadlá (v drvivej väčšine) neštartujú!
Skôr sa nám páčia plynulé – pozvoľné štarty, ktorým sme dali meno: „ťažkotonážne“:
Video:
Tento pojem sa uchytil, keď sme (pred nejakou akciou) nacvičovali štarty a pristátia s našimi C-130 Herculesmi a ja som Miroslavovi (môjmu mladšiemu bratovi) povedal, že keď sa diváci budú pozerať na štart(y) našich modelov, tak musia mať rovnaký pocit, ako keby sa pozerali na štart(y) skutočného Herculesa.
Skrátka musia mať pocit, že priamo pred ich očami sa do vzduchu (ťažko a zdanlivo neochotne) dvíhajú tony kovu (z ktorých sú skutočné lietadlá vyrobené) a prepravovaného nákladu k tomu.
Čo sa týka (vydarených či doslova pekných) pristátí, tak tu je každá rada drahá.
Cez to všetko sa pokúsime naznačiť, aký je náš názor na túto vec.
Hneď v úvode tejto časti povieme, že na rozdiel od štartu, kedy je lepšie štartovať smerom od seba (aj my väčšinou tak štartujeme), tak nie je lepšie pristávať smerom od seba:
Nasmerovanie pohľadu pilota sa v priebehu štartu mení a v podstate sa križuje so smerovaním trajektórie letu modelu. Modelu, ktorý letí od vás, ktorý je takmer v ose vášho pohľadu a je v nezanedbateľnej vzdialenosti, rýchlosť odhadujete len veľmi ťažko. Navyše sa model stále vzďaľuje, takže odhad jeho rýchlosti je s postupujúcim časom (a približujúcou sa zemou) stále ťažší a ťažší.
ale je lepšie pristávať smerom k sebe:
Nasmerovanie pohľadu pilota je v podstate stále rovnaké a je takmer rovnobežné so smerovaním trajektórie letu modelu. Pri pristávaní smerom k sebe je situácia oveľa lepšia: čím je model bližšie, tým je lepšie viditeľný, tým lepšie sa ovláda rýchlosť jeho klesania, tým lepšie sa odhaduje a nastavuje jeho pristávacia rýchlosť. A s postupujúcim časom (a približujúcou sa zemou) je to stále lepšie a lepšie.
A to aj napriek tomu, že vtedy je ovládanie krídeliek a smerovky sťaby opačné, teda: doľava je doprava a doprava je doľava!
To by však modelárovi, ktorý už ma niečo „málo“ nalietané, nemalo robiť väčšie problémy.
Hlavným prínosom pristávania smerom k sebe je to, že kritické okamihy, ktoré rozhodujú o tom, či sa pristátie vydarí alebo nie, sa dejú v blízkosti pilota – priamo (metre) pred jeho očami a nie v diaľke niekedy aj stoviek metrov, ako je to pri pristávaní od seba.
Tými kritickými okamihmi rozumieme udržanie správneho smeru (a teda správne dosadnutie modelu v rámci šírky dráhy), no najmä správnu „reguláciu“ rýchlosti klesania tesne pred dosadnutím – teda „mäkkosť“ pristátia. Pretože vtedy sa „hráme“ o centimetre výšky modelu nad zemou.
Možno ešte väčším prínosom pristávania smerom k sebe je lepší odhad – lepšie určenie rýchlosti pristávajúceho modelu.
Modelu, ktorý letí od vás, ktorý je takmer v ose vášho (sústredeného) pohľadu a je v nezanedbateľnej vzdialenosti (aj viac ako 100m), rýchlosť odhadnete len veľmi ťažko. Navyše sa model stále vzďaľuje (a zmenšuje), takže odhad jeho rýchlosti je s postupujúcim časom (a približujúcou sa zemou) stále ťažší a ťažší.
Kdežto pri pristávaní smerom k sebe je to presne naopak: čím je model bližšie, tým je lepšie viditeľný, tým lepšie ovládate rýchlosť jeho klesania, tým lepšie odhadnete a nastavíte jeho pristávaciu rýchlosť. A s postupujúcim časom (a približujúcou sa zemou) je to stále lepšie a lepšie 
.
A keď si to dobre načasujete, tak tie najkritickejšie okamihy pristátia sa udejú priamo pred vami, vo vašej bezprostrednej blízkosti, kedy nasmerovanie vášho pohľadu je kolmé na dráhu a vtedy výšku modelu nad zemou a hlavne jeho rýchlosť stanovíte najpohodlnejšie a pritom najpresnejšie.
Príkladom ako to NEMÁ vyzerať, je video z úplne prvého letu môjho 2,5-metrového C-130 Hercules-a:
Video: H
Prečo som tak pristával a čo ma k tomu viedlo, je popísané v článku: Hercules je mŕtvy. Nech žije HERCULES!
No a na záver video z pristátia, ktoré vyzerá tak, ako to má naozaj byť:
Video:
Opäť to je Miroslavov 2,5-metrový C-130 Hercules a jeho učebnicové pristátie.
<Staršie | tento článok | Novšie>
Napísané: 24. 7. 2021, 08:44 | Prečítané: 3581x | Kategórie: Lietanie | Napísal: admin |
Komentáre: 0
Zatial tu nieje žiaden príspevok, môžeš začať ty:-)
Pridaj komentár
- Pre odoslanie správy môžete aj použiť klávesovoú skratku Alt+S. (Podporujú len niektoré prehliadače)
- HTML znaky budú prevedené na entity.
- Vyjadrujte sa tu ako doma, aby sme vedeli ako to u Vás vypadá.
- Odkazy začínajúce http:// budú automaticky prevedené na odkazy , nepoužívajte však v jednom príspevku viac ako 3 - to robia len spam roboti:-)