Realistické RC modely

Lietam si, lietam: vedľa pár divákov, no potom hlavne diviakov

Tak som si bol včera (vo štvrtok 15.6.2017) zalietať s Heronom (vetroň).

Na tom by nebolo nič nezvyčajné, veď lietať chodím skoro každý deň.

No, skôr večer: na lúku prichádzam tak okolo pol ôsmej.

Lebo lietanie so svetielkami má svoje neopakovateľné čaro.

Ale včera to bolo „iné“: bol som na novom mieste a domov som sa vracal s „novými“ (dúfam neopakovateľnými) zážitkami.

autor: Janko O.

Lúku (vlastne sú to dve lúky: väčšia a menšia) na Pršianskej ceste som si bol „na sucho“, teda bez modelu, obzrieť ešte v utorok pred obedom. Lúka sa mi páčila, ale rovnako ako Ďatelina bola (a stále je) nepokosená .

No a keď som sa včera podvečer rozhodoval kam pôjdem lietať, do úvahy pripadalo niekoľko „vetroňových“ lokalít vrátane tejto novej - Pršianskej, avšak napokon som vyrazil na miesto pri bývalej lanovke, vedľa cesty na Suchý vrch. Avšak tie najlepšie miesta na lúke už obsadila sexu-chtivá mládež a pre lietania-chtivého modelára už akosi nebolo vhodné miesto .

A keďže som chápavý a nechcel som zavadzať, zvrtol som sa a zamieril na ony, v úvode spomínané, (pod)Pršianske lúky. Auto som pichol do tieňa na samom okraji lúky pod stromom, stojacim na okraji cesty. Rozložil som „montážny“ stolík a skladaciu stoličku a pomaly – v pohode poskladal Herona.

Takto vyzerá tá väčšia lúka vtedy, keď je tráva nízka. Na druhej strane cesty je druhá - menšia lúka.

Prvú batériu som vylietal počas tzv. zoznamovacieho letu: letel som vysoko aj nízko, nad jednou aj nad druhou lúkou. Skúsil som si aj moje obľúbené extra-nízke prelety tesne nad nepokosenou trávou. Do nej som aj mäkko pristál, keď telemetria zahlásila vyčerpanie prednastavenej energie.

Opodiaľ rodinka s autom zrejme venčila psa a popri tom sledovala aj môj zoznamovací let. O chvíľu sa pri mne pristavil pán vo (vyššom) strednom veku, ktorý si bol zrejme kondične zabehať. Zaujímal sa o lietanie, model aj súvisiacu techniku a na záver si povzdychol, že on je už na to asi starý. Vyviedol som ho z omylu faktom, že modelárstvo - to je skôr geriatria a že pre neho ten správny modelársky vek ešte len nastáva. Ešte sme pokecali, na želanie som urobil nejaký ten looping, let na chrbte, vrtuľou som „lizol“ vrcholky trávy, rozlúčili sme sa a on potom pokračoval vo svojom kondičnom behaní.

Keď som sa po vylietaní tretej baterky blížil k môjmu montážnemu stolíku, všimol som si, že vo vzdialenosti asi 20 metrov z vysokej trávy trčia dva páry čiernych uší. Skamenel som. Oblé uši; ako prvé mi napadlo: medvedie mláďatá. V mysli sa mi okamžite premietli zábery TV JOJ spred dvoch dní, keď v Tatrách pri hoteli, priamo na parkovisku, medveď ulovil a následne zaživa (zo)žral jeleňa (vtedy som ja, ale zrejme aj iní, stratil ilúziu o medveďovi, čoby dobrosrdečnom (najmä) bylinožravcovi).

Pod dvomi pármi uší boli samozrejme dva páry očí, ktoré ma so záujmom, avšak nebojácne sledovali. Jeden z „dorastencov“ (neboli to žiadne „malinkaté“ mláďatká) dokonca podišiel ešte bližšie (až vtedy som zistil, že je to diviak (divočák) – tínedžer) až som nadobudol dojem, že ho modelárstvo snáď zaujíma a že sa už-už ide spýtať, aký má RC súprava dosah a koľko ten model stojí .

Vtedy som si vrúcne prial, aby sa obďaleč neobjavila ich mamina, ktorá by ma „svinským krokom“ vyprevadila z ich rodného rajónu.

Po chvíli sledovania zrejme usúdili, že letecké modelárstvo sa nestane ich milovaným hobby a rozvážnym krokom vysokou trávou odkráčali späť do lesa. Vydýchol som si a naivne si myslel, že táto „story“ skončila. Ale to bola len tá slabšia prvá tretina.

Založil som štvrtú batériu, prešiel cez cestu na druhú (tú menšiu) lúku a začal som lietať. Po chvíli som len tak – periférnym videním zaregistroval, že úplne-úplne vľavo sa po lúke pohybuje „niečo“: tmavý mrak, či nejaký zvláštny tieň. Otočil som hlavu tým smerom a zazrel som, ako vo vzdialenosti asi 200 metrov sa od vzdialenejšieho lesa k tomu (mne) bližšiemu presúva črieda (stádo) asi 15-tich diviakov: dvaja veľkí dospelí a zvyšok mladé (žeby materská škôlka?).

Rýchlosť ich pohybu bola naozaj úctyhodná: bolo mi jasné, že tento šprint by som asi nevyhral.

Vtedy som si spomenul na dve (teraz viem, že životne dôležité ) poučky, ktoré som sa za mladi naučil:

Jedna je česká: „Kdo uteče, ten vyhraje!“ a tú druhú mám od našej múdrej mamy: „Utiecť je hanba, ale osoží to!“ .

Zatúžil som mať oči ako chameleón: jedným sledovať diviaky a druhým model. Urýchlene som s Heronom sklesal, pomocou „batrflajov“ znížil rýchlosť a bez otáľania pristál skoro k nohe. Ako dobre, že som si to minulý mesiac natrénoval .

Bolo jasné, že pre dnešok som dolietal a čo horšie, postupne sa ma zmocňovala myšlienka, že na tejto lúke som dolietal asi definitívne. Ale ešte som nebol z obliga: bolo treba prejsť cez cestu k autu na druhej lúke, model rozobrať, spakovať „vercajg“ a všetko, vrátane stolíka a stoličky, uložiť do auta.

Za normálnych okolností žiadny problém, ale ako som križoval cestu, v tráve pri aute som zazrel opäť tie „uši“. Lenže tentokrát boli k autu a stolíku o čosi bližšie. Zostal som stáť uprostred cesty s nezodpovedanou otázkou: Čo teraz?

Zapnúť motor a hlukom vrtule ich odplašiť? No, možno ich to odplaší, ale čo ak ich to skôr nas... ? A tak som s predstieraným kľudom Angličana, popiskujúc si nejakú vtieravú melódiu, ležérne pozerajúc na oblohu na práve vychádzajúce hviezdy …., skrátka tváriac sa: „Veď ja nič, ja muzikant“, robil som sa, že nič nevidím, nič nepočujem, veď ja LEN pomaličky - krok za krokom idem ku svojmu autu .

„Dorastenci“ moju fintu síce zrejme prekukli, ale ich nepopierateľne pozitívny vzťah k modelárstvu zapríčinil, že v pohode odkráčali tých pár krokov späť do vysokej trávy a mňa nechali robiť si svoje.

Nuž, poviem vám: v ten večer som ustavil miestny rekord v rýchlosti rozoberania modelu, pakovania vercajgu a bleskového nahádzania toho všetkého to auta. Neviem aký som mal tlak a tep, keď som už konečne sedel v aute, ale …

Ešte že som nedávno bol na pravidelnej preventívnej prehliadke u lekára.

Komentáre: 2

Meno
Web
Mail
Kontrola	Zadajte číslo päť
Text
	Tučné | Podrazené | Kurzíva  | zdroják | odkaz