Pozor na (niektoré) vrtule
No a písali sme o nej až neskôr: v zime (2016).
Ako prvý „na vrtule“ padol Milan so svojou XC-142-ou. Vtedy sme samozrejme ešte nevedeli, že za to môžu vrtule.
Potom som padol ja s mojim CanadAirom CL-84. Tiež som vtedy netušil, že sú za tým nekvalitné vrtule.
No a potom „na vrtule“ padol aj Miroslav (mior) a zakrátko aj ja, obaja s XC-142-ami.
Ale to už bolo za iných okolností ...
pripravil: Janko O.
„Kauza biele vrtule“ sa začala dávnejšie - už niekedy na jar a naplno prepukla v lete (roku 2016).
No ale poďme pekne poporiadku:
Keď so svojim konvertoplánom XC-142 „išiel k zemi“ (prvý krát) na letisku Čerín-Čačín (nedobrovoľne) Milan, tak bol model od neho ďalej a vo výške asi 20 metrov a tak nikto nemohol vidieť, čo sa vlastne udialo. Navyše predošlý let Milan „hlásil“ problémy s uvoľneným krytom jedného zo štyroch hlavných motorov. A tak vina padla naň, hoci bola závada hneď po pristátí aspoň provizórne opravená.
„Výsledkom“ havárie bol mierne dogniavený predok trupu, poškodené krídlo a – zlomená vrtuľa. Aspoň takto sa nám to vtedy javilo: skrátka sme usúdili, že zlomená vrtuľa je následok havárie, nie jej príčina.
O pár dní sa niečo podobné prihodilo mne, keď som na RC letisku Romana Oravca v Slovenskej Ľupči s CanadAirom CL-84 trénoval traverzovanie v malej výške (cca 2 metre) nad dráhou. Ako naschvál, keď bol model práve na opačnom konci dráhy, z ničoho – nič bez varovania padol. Trvalo to doslovne okamih (pol sekundy?).
Následky havárie: rozlámaný kryt motora, mierne poškodený predok trupu, dosekaná kabína a: zlomená vrtuľa. Ovplyvnený Milanovou haváriou, dospel som k záveru, že príčinou bol opäť uvoľnený kryt motora, ktorý asi zablokoval vrtuľu, model stratil rovnováhu, padol na zem, následkom čoho sa vrtuľa zlomila … Toto som si vtedy myslel. Všetko malo svoju logiku, len to nie, že prečo bola kabína dosekaná práve na opačnej strane, ako by po správnosti mala 
.
No a potom – po nejakom čase padol Miroslav so svojou päť-motorovou XC-142-ou. Lenže teraz to bolo takpovediac „v priamom prenose“, blízko, rovno pred Miroslavovými očami. Komisii, vyšetrujúcej sériu nevysvetliteľných havárií modelov (teda Milanovi a mne 
), Miroslav odprisahal, že na vlastné oči videl, ako najprv vrtuli jedného z krajných motorov odletel list. No a potom už neovládateľný model s jačiacimi motormi (zareagovala stabilizačná jednotka a Miroslav, v snahe udržať model vo vzduchu, pridal plyn) padol – našťastie do vysokej trávy. Vďaka tomu bolo poškodenie modelu len minimálne.
Miroslavovo svedectvo úplne zmenilo náš pohľad aj na predchádzajúce havárie: naraz začali veci dávať úplne iný zmysel, to čo bolo dovtedy nelogické, naraz bolo nespochybniteľne zrejmé.
A tak po prehodnotení faktov, bolo jasné, že haváriu Milanovej XC-142-ky nezapríčinil uvoľnený kryt motora. Ten sa uvoľnil až následkom silných vibrácií, spôsobených rýchlo sa točiacim zvyškom vrtule, ktorej „odpadol“ jeden list.
Ani môj CanadAir nepadol vinou uvoľneného krytu motora. Opäť: najprv sa odlomil list jednej z vrtúľ, následne - vplyvom silných vibrácií sa uvoľnil aj kryt motora, ktorý bol navyše ešte chvíľu „trhaný a sekaný“ zostávajúcim listom. Vibrácie spôsobili aj uvoľnenie kabíny, ktorá bola „za odmenu“ dosekaná rýchle sa krútiacou druhou - dobrou vrtuľou (ktorej ľahká kabína „stála v ceste“ k zemi).
Vinník bol známy. Ale čo teraz? Páry - dvojice alebo štvorice vrtúľ sú protibežné (CW a CCW), presne definovaného rozmeru (priemeru a stúpania) a spôsobu uchytenia. Bežne sa kúpiť nedali. Milan mal šťastie: Mirko Poliačik mu zohnal POSLEDNÉ štyri (dva páry) kvalitných vrtúľ od firmy dji. My s Miroslavom sme to šťastie nemali. Ďalej už firma dji vrtule s týmto uchytením vraj vyrábať nebude. Tomu sa hovorí „jóbova zvesť“.
Medzitým (keď sme ešte nevedeli príčinu havárií) síce Miroslav z BangGoodu zohnal originálne sady vrtúľ pre CL-84 aj pre XC-142 (so žltými koncami), ale veď práve tieto originálne biele plastové vrtule od firmy Unique Aviation Technology sa počas letu trhali.
Pri pozornej prehliadke sme zistili, že vo všetkých prípadoch to bol učebnicový príklad únavového lomu. Tieto vrtule boli pôvodne určené pre koptéry, avšak konvertoplány sú oveľa ťažšie a tak boli vrtule nadmerne „roztáčané“ a teda namáhané, následkom čoho sa po „odkrútení“ určitého počtu motohodín jednoducho trhali.
Vtedy som si spomenul, že v ranných dobách nášho modelárčenia (pred vyše 30-timi rokmi) sme vrtule spaľovacích modelárskych motorov močili (nie, že sme na ne močili, ale močili sme ich 
, hoci by výsledok bol možno rovnaký ak nie lepší. Veď aj tzv. „damaskejská oceľ“ sa kalila v ťavom moči). Udržiavali sme ich vo vode, následkom čoho neboli také krehké, ale boli pružné a netrhali sa. A ono to (na materiál, z ktorého boli vtedy vrtule vyrábané) naozaj fungovalo.
A tak zúfalstvo, alebo ono české: „bída naučila Dalibora housti“, nás primälo aj k tomuto prapodivnému opatreniu: vrtule sme skladovali v plastovej fľaši s vodou a len tesne pred lietaním nasadzovali na motory. Bolo to nepohodlné a zdĺhavé, ale nemali sme inú možnosť. A navyše nám to dávalo ten krásny hrejivý pocit, ako sme zase pekne „vybabrali“ so svetom 
.
Až jedného dňa …
Skrátka: poletoval som si s „močenými“ vrtuľami na mojej XC-142-ke na Ďateline. Aj Milan lietal so svojou XC-142-ou (s vrtuľami dji 
). Naraz pri jednom štarte, keď bol môj model odo mňa sotva 3 metre, z jedného z motorov odletela časť vrtule. Nuž, mal som šťastie (na rozdiel od Milana a Miroslava): nebolo to na krajnom ale na vnútornom motore. Stabilizačná jednotka a moja rýchla reakcia spôsobili, že naplno bežiaci „osamotený“ motor s vypätím všetkých síl ako-tak udržal rovnováhu rozvibrovaného modelu. Čo najrýchlejšie som núdzovo ale kupodivu celkom mäkko pristál, avšak celú dobu som neskutočne tŕpol, kedy sa vibrujúci model úplne rozpadne, alebo prinajmenšom čo z neho ešte „vystrelí“.
Po tejto príhode bolo jasné, že močenie vrtúľ bolo len úbohé placebo, síce s priaznivým vplyvom na našu psychiku, ale s nulovým vplyvom na pevnosť vrtúľ 
.
A tak sme sa ocitli ešte v horšej situácii ako predtým. Za každú cenu sme museli nájsť iný zdroj vrtúľ, inak by boli naše modely (konvertoplány) súce akurát tak do vitríny.
Zašiel som teda opäť do zvolenskej modelárskej predajne za Mirkom Poliačikom a on po krátkom mučení vytiahol spod pultu toto:
Na papierovom štítku bolo napísané: 10x4.6, čo bol oproti pôvodnému rozmeru 1045 (zdanlivo) zanedbateľný rozdiel. Avšak keď som prišiel domov a nasadil som si okuliare, zistil som, že to znamená: „10“ je priemer vrtule v palcoch, „4“ je stúpanie vrtule v palcoch a „.6“ neznamená (tak ako je bežné) šesť desatín, ale priemer otvoru v milimetroch.
Založil som vrtule na dvoj- (vlastne troj-) motorového CanadAir-a CL-84 a u nás na záhrade som robil skúšky modelu vo vise. Susedia aspoň mali dáku zábavu 
.
Zistil som však, že model je schopný visieť a nesmelo stúpať, pokiaľ je napätie pohonnej batérie dostatočne vysoké – keď batéria je skoro nabitá. Keď už bola batéria asi do polovice vybitá a jej napätie tak kleslo o zodpovedajúcu hodnotu, model sotva-sotva visel a o stúpaní sa dalo len snívať. Po ďalšom poklese napätia batérie už model ani nevisel a aj pri plynovej páke naplno len mierne (alebo menej mierne 
) klesal. Skrátka: menšie stúpanie sa nepriaznivo odrazilo na (zníženom) ťahu.
Záver: takéto vrtule sú na naše konvertoplány nevhodné. To bola (našťastie) len čiastočná pravda, pretože po správnosti mal výrok znieť: takéto vrtule sú nevhodné na naše trojmotorové (CanadAir CL-84) konvertoplány.
Pretože po určitom období beznádeje mi zišlo na um, že päť-motorová XC-142-ka je na tom (čo sa výkonovo-hmotnostných pomerov týka) inak: hlavných motorov má oproti CL-84-ke dvojnásobok, avšak jej hmotnosť nie je dvojnásobná, ale len asi 1,25-násobná.
A tak som zakrátko na to urobil na Ďateline skúšku s týmito (zdanlivo zvláštne tvarovanými) novými vrtuľami od Graupnera.
Výsledkom som bol nadšený: ťah bol dostatočný aj pri takmer vybitých batériách a navyše mali tieto vrtule lepšiu účinnosť: spotreba vo vise klesla o 20%: z asi 15 Ampérov na asi 12 Ampérov. Inak: tieto vrtule sú celkovo ľahšie a tak sa zlepšila ešte aj stabilita modelu, pretože stabilizačná jednotka dokázala rýchlejšie meniť otáčky motorov. Možno pre zmenu klesla maximálna rýchlosť modelu, avšak u tohto modelu to je pre mňa absolútne nepodstatný (a mnou nevyužívaný) parameter.
Takže: problém s vrtuľami pre XC-142-ku bol síce vyriešený, ale čo CanadAir CL-84: pôjde do vitríny? To určite nie!
Začali sme prepátravať rôzne modelárske E-shopy a čuduj sa svete, náš milovaný HobbyKing ponúkal dve varianty: Carbon Fiber Propeller 10x4.7 Black (CW/CCW) (2pcs) alebo Multistar Carbon Fiber with DJI Fitting Propeller 10x4.7 Black (CW/CCW) (2pcs). Aby bolo jasné: čínske plastové vrtule boli bežne k zohnaniu (dokonca v rôznych farbách), ale z pevnostného hľadiska sme v ne nemali dôveru. Preto sme hľadali vrtule, spevnené uhlíkovými vláknami: teda Carbon Fiber Propellers.
Keď vrtule prišli z HobbyKingu, boli sme príjemne prekvapení ich „ľahkosťou“. Upravili sme dosadacie plôšky a „hor sa“ na praktické skúšky na Ďatelinu. Tie dopadli výborne a tak sú tieto vrtule na CanadAirovi doteraz 
.
Náš bratranec Ďuri však aj naďalej močí (na?) originálne biele plastové vrtule, určené do jeho CanadAira CL-84 . Napriek všetkým našim varovaniam. Zatiaľ sa mu žiadna neroztrhla, ale to bude asi tým, že Ďuri s CanadAirom lieta veľmi málo a tak tie jeho vrtule majú málo „nabehané“ a únavový lom (ktorý sa tam už isto vytvoril) sa zatiaľ nestihol „prepracovať“ až do kritického bodu. Ale jeho chvíľa raz isto príde ...
<Staršie | tento článok | Novšie>
Napísané: 22. 1. 2022, 08:06 | Prečítané: 6653x | Kategórie: Iné | Napísal: admin |
Komentáre: 1
Pridaj komentár
- Pre odoslanie správy môžete aj použiť klávesovoú skratku Alt+S. (Podporujú len niektoré prehliadače)
- HTML znaky budú prevedené na entity.
- Vyjadrujte sa tu ako doma, aby sme vedeli ako to u Vás vypadá.
- Odkazy začínajúce http:// budú automaticky prevedené na odkazy , nepoužívajte však v jednom príspevku viac ako 3 - to robia len spam roboti:-)