Realistické RC modely

Neskoro-jesenné (pozdně-podzimní) pootvorenie neba

Hoci oficiálne Zatváranie neba na Čerín-Čačíne prebehlo už pred dvomi týždňami, teda v nedeľu 23.10.2016 (vďaka organizátorom za skvelú akciu, a Jančimu-Dioskovi za najlepší guláš, aký som kedy jedol), bolo zrejmé že ak sa „vyskytne“ dobré počasie, tak nebude od veci si zalietať.

Ja som to síce nijako neplánoval, ale z ničoho-nič mi včera – v sobotu 5.11.5016 tesne po raňajkách (po snídani) zavolal (starší brat) Milan, že či neideme „prevetrať“ modely.

Počasie bolo prijateľné: teplota tesne nad 10°C, takmer bezvetrie, zamračené, no bez dažďa.

Tak prečo nie?

pripravil: Janko O.

Odkaz na web-stránku LMKBB (Letecko-Modelársky Klub Banská Bystrica) - Zatváranie modelárskeho neba nad Banskou Bystricou.
 

Prerušil som teda svoje každodenné prešmátravanie internetových noviniek zo sveta elektroniky a modelárstva a rozhodol som sa nabíjať BenQ-a a pohonné LiPolky. Ale ktoré? Milan chcel prevetrať svojho Sport Jet-a, ale keďže ja neobľubujem také náhle, nečakané a nepripravené presedlávanie z modelu na model, tak som dal nabíjať 8 kusov LiPoliek do môjho TransTol-a (Transition VTOL od Ripmaxu), ktorý je teraz u mňa „v kurze“.

Vraj príde aj (náš bratranec zo Zvolena) Ďuri so svojim „veľkým“ (rozumej: rozpätie asi 180cm) vetroňom, ktorý po generálnej oprave (po ťažkej havárii) ešte neletel. S Ďurim je vždy sranda a je jedno, či modely lietajú ako z partesu, alebo padajú ako hnilé hrušky. A tak som sa celkom tešil .

Pokým sa nabíjal BenQ a pohonné LiPolky (moje batérie odpočívajú vždy v chlade v režime Store (3,8V/čl)), dokončil som moje obľúbené internetové „prešmátravanie“ a potom ešte TransTol-a podrobil krátkej ale pravidelnej predletovej inšpekcii. Všetko bolo OK a tak som ho preniesol do verandy nášho domu, kde čakal na „nalodenie“ do auta.

Keď nabíjačky „od-trilkovali“ svoje „Hotovo“, vložil som nabité LiPolky do pohotovostného servisného kufríka, kde je aj potrebné vybavenie: pinzeta, klieštiky, skrutkovače, lepidlá, kliešťový merací prístroj, svetielko ... a dokonca aj miniatúrny zverák . Ak sa teraz smejete, tak sa radšej nesmejte, pretože všetko toto už bolo v „poľných“ podmienkach mnohokrát použité pri oprave (spravidla nie mojich) modelov. A verte tomu, že majiteľom tých modelov sa tlačili slzy vďačnosti do očí, keď som zo svojho „kufríka hojnosti“ vytiahol presne to, čo práve nutne potrebovali. Inak by sa pre nich v tej chvíli lietanie skončilo .

Narýchlo som do kufríka ešte vložil môj tablet, ak by bolo eventuálne možné nakrútiť nejaké letové video. To všetko: kufrík, vysielač a model som teda „nalodil“ do auta, kde už (pred zadnými sedadlami) bol od minula pripravený môj „koristný“ servisno-manipulačný skladací stolík. Koristný sa volá preto, že pri jednej prechádzke so psom (našou sučkou Tinou) som ho objavil vyhodený pri kontajneroch. Bol trochu dochriamaný: vlastne len jeho kovový rám bol na dvoch miestach mierne doohýbaný, inak mu nebolo nič. Desať minút práce s kladivom a kliešťami a vyzeral skoro ako nový. Dokonca ani farba nebola oškretá .

Na ploche letiska v Čeríne sme sa všetci traja zišli v krátkom časovom rozpätí tesne po desiatej. Už tam bol jeden (mladší) pre nás neznámy modelár (Rado), s ktorým sme sa rýchlo skamarátili a aj živo podebatovali. Mal dva modely (jeden vrtuľový a jeden dúchadlový), s ktorými svižne akrobatil a tak som spomenul Stana Oršulu. Tým som ho ale nijako neohúril, pretože vyšlo najavo, že so Stanom na Čeríne často spolu lietavajú .

Zatiaľčo sa Ďuri „rozlietaval“ so svojim malým dvojmotoráčikom (kde sa smer letu riadi zmenou otáčok motorov), tak Milan aj ja sme pripravovali svoje modely k letu. U mňa to bolo jednoduchšie (a aj rýchlejšie) a keďže som mal 8 batérií, tak som s TransTol-om zakrátko vzlietol. Keď to „čudo“ zazrel náš nový modelársky kolega Rado, priznal sa že niečo také dosiaľ ešte nevidel. A lietať už vôbec nie. To ma síce potešilo, ale súčasne som opäť pocítil smútok z toho, že sa nám stále nedarí nájsť niekoho, kto by bol prepadol rovnakej vášni ako my .

Rado sa popýtal na nejaké technické detaily a bol zvedavý aj na techniku riadenia a tak som mu to počas letu všetko vysvetľoval a súčasne názorne na reakciách modelu predviedol. Tiež ho zaujala aj naša PC-Telemetria.

Medzitým však Milan odštartoval so svojim Sport Jet-om. Lenže …

Malé výchylky (a tie má na výškovke asi naozaj dosť malé) a vplyv chladu na zvýšený vnútorný odpor pohonnej batérie spôsobili, že Sport Jet nie a nie sa odlepiť od zeme. A tak po dlhom rozjazde Milan neudržal model na dráhe a ten vpálil do (vysokej) trávy pri dráhe.

Takže prišiel na rad môj (servisný) kufrík hojnosti, pretože Milan hodlal Sport Jet-a na mieste opraviť. Po nejakej dobe sa mu to naozaj aj podarilo a druhý štart sa už bol v poriadku (Milan zapol veľké výchylky). Pristátie však nebolo ideálne a tak sa model opäť poškodil. Zhodli sme sa na tom, že pilot zhýčkaný pomalým letom konvertopláov je naraz zaskočený a nepripravený zvládnuť pomerne vysokú pristávaciu rýchlosť dúchadlového modelu.

Medzitým sme sa venovali aj Ďurimu: ten sa po „rozlietaní“ s malým dvojmotoráčikom rozhodol skúsiť let s jeho „veľkým“ vetroňom. Ďuri si ho chcel najprv sám aj hodiť, ale naznačil som mu, že sa môže stať, že bude treba model, ktorý je po generálke, riadiť hneď od prvého okamihu vo vzduchu a že tá chvíľa, pokým rukou „prehmatne“ z vetroňa na knipel, môže byť pre neriadený model osudná. Ďuri to uznal a tak bolo rozhodnuté, že mu ho hodí Milan.

Ďuri dal plný plyn, Milan model (celkom dobre) hodil, ale potom sa začali diať „veci“. Ešte dobre, že sme (modelársky kolega Rado aj ja) stáli obďaleč. Vetroň s jačiacim motorom začal strmo stúpať, až vlastne urobil looping. Avšak dobrý looping končí tam, kde začína; v tomto prípade v Milanovom chrbáte (záda) alebo hlave. Keď to Milan vytušil, prebudili sa v ňom život-zachraňujúce inštinkty, ktoré majú hlboko zakorenené len muži, ktorí absolvovali tvrdý vojenský výcvik - základnú vojenskú službu. Skrátka: Milan sa vrhol na zem (rifle bude treba vyprať) opačným smerom, než bola predpokladaná trajektória letu rozdivočeného modelu. Nevieme, či mu to zachránilo len zdravie alebo rovno život, ale opäť sme si svorne pripomenuli, že základná vojenská služba nemala byť zrušená, že má v živote muža (a teda aj modelára) svoj význam a že samozrejme urobila z chlapca chlapa. Keby to bol videl John Rambo, vedel by že má v strednej Európe svojich verných nasledovníkov.

Keď emócie opadli a prestali sme na Milana hľadieť s neskrývaným obdivom a bázlivou úctou, bolo jasné, že musíme niečo urobiť s tým pochabým vetroňom. Trochu sme mu ponaprávali geometriu a nastavenia riadiacich plôch a túžiac po rovnakých obdivných pohľadoch (aké sa pred chvíľou dostali Milanovi) nerozvážne som sa ponúkol, že teraz budem model riadiť ja. Milanovi jeho 15 minút slávy už zrejme stačilo a tak vetroňa do vzduchu musel hodiť Ďuri (však aj on kedysi absolvoval základnú vojenskú službu ).

No, nechýbalo veľa a mohlo sa to celé zopakovať, len s tým že by sme obdivné pohľady upierali tentoraz na Ďuriho, krbálajúceho sa pred rozzúreným modelom. Skrátka: model začal opäť prudko stúpať, avšak tu sa prebudili moje model-zachraňujúce inštinkty a výškovku som potlačil takmer naplno. Vetroň sa vrátil do vodorovného letu, ubral som trochu plyn a začal som trimovať. Potlačenie trimu výškovky bolo už v koncovej polohe a aj tak to nebolo dobre. Vyhlásil som, že model je ľahký na hlavu (alebo ťažký na chvost) a so stále potláčaným kniplom výškovky som celkom slušne pristál. Potom sme začali riešiť problematiku posunutia batérie viac dopredu a konečne aj polohu ťažiska.

Ani úplné posunutie batérie dopredu nestačilo na to, aby skúška statického vyváženia dopadla dobre. Potom naraz Ďuri vytiahol inú – oveľa väčšiu (a teda aj ťažšiu) LiPolku a s tou sa nám na tretí pokus podarilo model staticky vyvážiť. Trim výškovky sme vrátili naspäť do nuly a model išiel znovu do vzduchu.

A to už bolo iné kafe: pri bežiacom motore som síce musel stále dosť potláčať, ale v bezmotorovom lete to už vyzeralo celkom uspokojivo. Spýtal som sa Ďuriho, či je motor (dosť) potlačený, ale jeho výraz tváre naznačoval, že nech sa už nič nepýtam . Tak som radšej hladko pristál a pozrel na potlačenie motora: no on nebol potlačený, on bol skôr „potiahnutý“ - skrátka smeroval hore. Navzdory tomu, potom ešte niekoľko letov absolvoval už Ďuri sám, vrátane hádzania modelu pri štarte a bolo vidno, že si to užíva .

Pomedzi tieto „story“ som si poletoval so svojim TransTol-om a keď mi zostávali posledné dve baterky, požiadal som Milana, či by z toho neurobil pár krátkych video-záberov.

Video TransTol (Transition VTOL) V 4.4 od Ripmaxu

Video TransTol 2

Video TransTol (Transition VTOL V-4.4 Ripmax) 3

Video TransTol (Transition VTOL V-4.4 Ripmax) 4

Video TransTol (Transition VTOL V-4.4 Ripmax) 5 - Akcelerácia

Po dolietaní začal pofukovať vetrík a tak sme sa srdečne rozlúčili a plní (nie len modelárskych) zážitkov sme sa vrátili domov, kde nás čakal chutný obed (mňa čakala vynikajúca, mierne štipľavá „plnená paprika“ ).

Komentáre: 1

.:. Stano O.

Dobre som sa zasmial Janči na opise premetu vetrona A novemu "kolegovi" Radovi sme sa predviedli dnes v telocvični, tiež bola zábava. My sice tvrdíme že s modelom nad 150g sa vo vnútri bude lietať ťažšie ale možno by si nam niekedy mohol ukázať že zalietas v pohode aj s desaťkrát ťažším strojom. Hudba bude pripravena

Odpoveď | 2016-11-06 19:47:03

Meno
Web
Mail
Kontrola	Zadajte číslo päť
Text
	Tučné | Podrazené | Kurzíva  | zdroják | odkaz