Realistické RC modely

Čo vás to na tých (vašich smiešnych) konvertoplánoch tak baví?

Tak takúto otázku občas vídavame v očiach našich modelárskych kolegov.

A niektorí - tí odvážnejší to dokonca povedia aj nahlas.

Tie dve slová v zátvorke síce nevyslovia, ale namiesto nich sa na ich tvárach na chvíľu zjaví výraz ťažkoskrývaného opovrhnutia a neprekonateľného zhnusenia.

A vtedy sa na seba s Miroslavom pozrieme a aj bez slov si povieme: „Už je to tu zas“, s dovetkom „Toto sme už (nie raz) zažili“.

pripravil: Janko O.

V našej (druhej - novšej) ére modelárčenia sme niečo podobné prvýkrát zažili, keď sme sa medzi (tzv. „konštrukčnými“) modelármi objavili s našimi (do tej doby nevídanými ) penovými modelmi. Podrobnejšie je o tom písané v článku „Ako som objavil penu“, ale na ozrejmenie krátka citácia:

„... Keď som povedal, že je to z penového materiálu, na tvárach sa im objavil zhnusený výraz. Dokonca sa mi zdalo, že niektorých naplo na vracanie. Všetci boli zvedaví či je to len atrapa alebo to bude aj lietať“ ...“

O niekoľko rokov neskôr sme obdobné reakcie zaznamenali, keď sme do našich RC súprav doplnili telemetriu (séria článkov: Cesta k telemetrii a PC-Telemetria) a o ďalších pár rokov zase, keď sme do našich modelov namontovali letové stabilizátory (AssOrx, Open Stabilizer).

Vždy to bolo sprevádzané neskrývanými alebo poza chrbát „zašomranými“ štipľavými poznámkami v duchu: „Čo za c.ujovinu to tam zase majú?“

Avšak my sme boli (a stále sme) o svojej pravde presvedčení a na oplátku sme zase my neskrývali našu „škodoradosť“, keď sa časom ukázalo, že najpredávanejšie modely sú modely z penových materiálov, že v podstate každá nová RC súprava je už „od narodenia“ vybavená telemetriou a že letové stabilizátory sú v súčasnosti úplne bežné, mnoho výrobcov ich integruje priamo do svojich RC prijímačov a dokonca aj v modelárskych simulátoroch je možnosť aktivovať letový stabilizátor.
 

No a teraz sú príčinou zhovievavého úsmevu na tvárach našich modelárskych kolegov pre zmenu naše konvertoplány. Nám to samozrejme nevadí: jednak sme radi, keď sa ľudia okolo nás smejú alebo aspoň usmievajú  a okrem toho sa vďaka tomu z nás za tie roky stali „vetrom a posmeškami ošľahaní“ rekreační modelári.

Tak ako sme sa vtedy (pred rokmi) snažili poukazovať na nesporné výhody penových modelov (obzvlášť pre rekreačných, „občas havarujúcich“ modelárov), ako sme zdôvodňovali význam telemetrie v modeloch a ako sme dokazovali prínos letových stabilizátorov pre pohodové lietanie, tak aj teraz sa snažíme ukázať, že VTOL modely a konvertolány nie sú len akási slepá ulička modelárstva.

Netvrdíme, že konvertoplány sa stanú rovnako rozšírené ako sa stali rozšírenými (klasické) penové modely, alebo telemetria v modelárskych súpravách, či letové stabilizátory v modeloch. Hoci súčasná situácia na trhu s konvertoplánmi náramne pripomína situáciu s nastupujúcimi penovými modelmi, telemetriami a letovými stabilizátormi pred pár rokmi: najprv nič, potom kde tu nejaká „prvá lastovička“ a potom záplava. Sami sme boli prekvapení, koľko rôznych VTOL-ových a konvertoplánových modelov je na trhu v ponuke. Neveríte? Veď len skúste do Googlu (alebo na YouTube) zadať: VTOL model.

Avšak úvodná otázka tohto článku sa pýta na to, čo NÁS na konvertoplánoch tak baví. Nie, nie sme nejakí „samožerovia“, čo sú radi, že okrem nás takéto modely nikto nemá. Skôr naopak, no žiaľ nepoznáme nikoho (na Slovensku ani v Čechách), kto by sa konvertoplánom venoval. V časopise RC Revue č. 6/2016 sa síce pán Jiří Zikmund na piatich stranách venuje modelu CanadAir CL-84,

ale inak náš dotaz na RC Mánii, či niekto takýto (alebo podobný) model kúpil, zostal bez odozvy. Pred časom sa takýto model na čas objavil na pulte modelárskej predajne vo Zvolene, avšak keď som sa Mirka Poliačika pýtal, že kto ho kúpil (aby sme nadviazali kontakt), tak si to žiaľ nepamätal.

Nás k záujmu o konvertoplány primäli dve veci:

• Jednak to bolo ono legendárne Rozhodnutie 1/2015, keď sme sa pod „ťarchou“ jeho reštrikcií sami seba pýtali: (Tak teda) S čím lietať?
• A potom to bola situácia, že sme naraz stratili prístup na plochu letiska Čerín-Čačín, pričom sme nevedeli, či tento stav je trvalý alebo len dočasný.

Tieto dve veci spôsobili, že sme začali hľadať modely, ktoré sú zaujímavé a technicky náročné, pričom nemusia lietať vysoko a na štart a pristátie nepotrebujú spevnenú štartovaciu dráhu. Logickou voľbou boli práve VTOL (Vertical Take Off and Landing), modely s kolmým štartom a pristátím. Je nutné zdôrazniť, že ešte pred pár rokmi by takéto modely boli prakticky nerealizovateľné, avšak rozvoj malých a lacných gýr a akcelerometrov vyústil do vzniku komplexných riadiacich jednotiek, bez ktorých sú VTOL a konvertoplány vlastne neriaditeľné.

A tak sme nesmelo vstúpili na tenký ľad VTOL a konvertoplánov, pričom sme sa nemali koho spýtať, s kým sa poradiť, s kým sa podeliť o skúsenosti. Navyše sme na našich modeloch realizovali niekoľko konštrukčných zmien: najzásadnejšia bola asi realizácia stupňovitého naklápania krídla, pretože sme si zaumienili, že naše modely budú môcť lietať aj v tzv. režime „čiastočnej konverzie“. Vtedy krídla nie sú ani vodorovne a ani zvisle, ale v jednej zo štyroch samostatných polôh niekde medzi tým (odklon od zvislej polohy je približne 15, 30, 45 a 60 stupňov).

Čas ukázal, že práve toto rozhodnutie bolo kľúčové pre vznik našej „posadnutosti konvertoplánmi“. Mnohé a mnohé lety či už s trojmotorovým CanadAirom CL-84, alebo s väčšou päťmotorovou XC-142-ou, alebo aj s menším štvormotorovým TransTolom ukázali, že vznášať sa, či stúpať a klesať s modelom hore-dole je síce fajn, ale po chvíli to každého omrzí.

Na druhú stranu let s krídlami v klasickej horizontálnej polohe s týmito modelmi je čokoľvek iné, len nie pohoda. Modely sú dosť ťažké a tým pádom je rýchlosť ich horizontálneho letu na náš vkus príliš vysoká: ako hovorím - žiadna pohoda.

Ale krídla v šikmej polohe dávajú konvertoplánom možnosti, ktoré iné modely nemajú. Zatiaľčo aj najpomalšie klasické krídlaté modely majú minimálnu rýchlosť spravidla nie menšiu ako 30 km/h, tak u konvertoplánov je najnižšou rýchlosťou nie len že rýchlosť nulová, ale ony dokážu dokonca cúvať. A to nie len na zemi, ale aj vo vzduchu. Taký TransTol dokáže cúvať (aj vo vzduchu) veľmi svižne a keď pritom ešte urobí pol-otáčku okolo zvislej osi a potom zrýchľujúc ďalej letí už dopredu, je to veľmi efektné a divácky vďačné . Kolegovia modelári, ruku na srdce, ktorý váš model dokáže cúvať (na zemi či vo vzduchu)?

Okrem ich neobvyklých letových vlastností a mimoriadnych schopností, rozhodujúca (pre nás) je ich schopnosť lietať pomaly: veď nie nadarmo nám naša mama pred lietaním vždy zdôrazňovala: „Chlapci, buďte opatrní, nech sa (modelom) nič nestane. Takže lietajte nízko a pomaly.“ A bohužiaľ až teraz (in memoriam) jej to konečne môžeme splniť.

Ale prečo tak bažíme po nízkej rýchlosti? Veď mnoho iných modelárov sa naopak naháňa za čo najvyššou rýchlosťou svojich modelov.

Je to dané dvomi faktormi:

Prvým je náš vek. Keď sa pozrieme na vek náš štyroch, čo máme konvertoplány: my traja bratia (Milan, Miroslav a ja) a náš bratranec Ďuri, tak je to v podstate skôr geriatria ako rodinka modelárov: najmladší má vek niekde „na polceste“ medzi 50 a 60, jeden vyše 60 a dvaja pod 70 rokov. Je zrejmé, že postreh a reakcie ľudí „v rokoch“ (nechcel som rovno napísať že „starých“ ) sú nepresnejšie a pomalšie ako postreh a reakcie 18-ročných „žrebcov“. Dôkazom toho, že vyšší vek a konvertoplány idú k sebe je to, že zatiaľ nikto z nás s týmito modelmi nehavaroval tzv. „na ruky“. Havarovali sme už všetci (traja bratia), ale vždy to boli havárie nezavinené pilotom:

• 3-krát za letu roztrhnutá (pôvodná biela) vrtuľa – teraz už tieto vrtule nepoužívame.
• Kotrmelec a následná havária modelu spôsobená malou pozdĺžnou stabilitou pri naklopenom krídle – väčšia zadná vrtuľa, umiestnená na predĺženom ramene tento problém odstránila.

Druhým faktorom je naše ponímanie modelárčenia – lietania. My netúžime po vzrušení či súťažení, my túžime po kľude, kráse, ladnosti, elegancii a pohode. Čiže: skôr uprednostňujeme endorfín pred adrenalínom. Preto nám robí neskutočnú radosť poletovať si s technicky náročným modelom s nevídanými letovými vlastnosťami, avšak pomalým letom, takpovediac pred nosom. Kolmo odštartovať, vo výške 2 – 3 metre začať naklápať krídla a tým naberať rýchlosť. Postupne „radiť“ od jednotky až po štvorku“ (štvrtá - „najrýchlejšia“ šikmá poloha krídiel) a letieť v malej výške rýchlosťou trebárs 50 – 60 km/h. Potom zas postupne (alebo aj prudko) spomaliť, „zaparkovať“ model vo vzduchu pred sebou (alebo pred divákmi) vo výške očí, otočiť okolo zvislej osi a letieť na inú stranu. Opäť trochu nabrať rýchlosť a potom urobiť „piruetu“ - model krúži bokom, pričom stále „pozerá“ na pomyselný stred kruhu.

Niekto by mohol namietať, prečo sme sa nedali na multikoptéry – na drony. Niektorí dokonca tvrdia, že naše konvertoplány sú vlastne drony.

Lenže my nesúhlasíme. My (multi)koptéry – drony totiž nepovažujeme za modely. Za model lietadla považujeme to, čo má predlohu: skutočné veľké „dospelé“ lietadlo. Aspoň funkčne, čiže nemusí to byť nutne maketa. A (multi)koptéry žiadnu predlohu nemajú.

No trojmotorový CanadAir CL-84 skutočnú predlohu má. Má ju aj päťmotorová XC-142-ka. A dokonca ju má aj môj najnovší konvertoplán, ktorému som dal meno TransTol. V manuáli sa síce píše, že model bol inšpirovaný skutočným lietadlom, avšak nie je konkretizované ktorým. Nám sa však po dlhom úsilí podarilo „vyhrabať“ video, na ktorom je experimentálne dopravné lietadlo X-19, vyrobené firmou Curtiss-Wright:

Video: Curtiss-Wright X-19 VTOL

Žiadne z týchto lietadiel sa síce nedočkalo sériovej výroby. Ale bolo vyrobených aspoň niekoľko experimentálnych kusov: X-19: 2 kusy, CL-84: 4 kusy a XC-142: 5 kusov.

Komentáre: 1

Meno
Web
Mail
Kontrola	Zadajte číslo päť
Text
	Tučné | Podrazené | Kurzíva  | zdroják | odkaz