Keď môj brat Janko O. napísal článok o voľnobehu v modeloch poháňaných dúchadlom, hneď ma napadlo, že by bolo dobré tento článok rozšíriť o modely poháňané elektromotorom a vrtuľou. Nakoniec som sa rozhodol, že bude lepšie, ak nebudeme rozširovať pôvodný článok, ale napíšem nový.
autor: mior
Význam voľnobehu u modelov poháňaných spaľovacím motorom je úplne zrejmý – za letu totiž neexistuje možnosť spaľovací motor zhasnúť a v prípade potreby zase naštartovať. Preto existujú určité minimálne - voľnobežné otáčky, ktoré nevyvodzujú príliš veľký ťah, ale udržujú motor v chode. Analógia je zrejmá so skutočnými automobilmi, aj tam sa udržujú voľnobežné otáčky.
Nástupom elektropohonov do modelov sa význam voľnobežných otáčok stratil – a to u všetkých kategórií modelov – od elektrovetroňov, cez cvičné motorové modely, akrobatické elektromodely a končiac elektrojetmi. Je logické, že u takého elektrovetroňa voľnobežné otáčky význam veľmi nemajú – tam stačí, ak motor na „plný plyn“ model vytiahne do výšky, potom sa vypne, vetroň poletuje a keď klesne jeho výška, zase ho plným plynom vytiahneme hore.
Inak sa mi to javí u ostatných typov modelov. Keď som sa učil lietať (v podstate sa učím stále!!!), lietal som spôsobom, že som poletoval dovtedy, až došla baterka. Potom som sa snažil pristáť „plachtením“. To cvičné elektomodely dovoľujú, aj keď to pristátie je skôr núdzové ako elegantné. Po presedlaní na cvičný akrobatický model- Staudacher od už dnes neexistujúcej firmy Boruvka (teda ona existuje, ale už nerobí modely) už pristávanie plachtením nebolo možné – tam model po vypnutí motoru išiel k zemi ako riadený kameň. Preto som sa naučil pristávať „v poslednej chvíli“, teda tak, aby som pristával s ešte bežiacim motorom.
Časom som zistil, že by bolo dobré mať otáčky motoru pri pristávaní aspoň trochu štandardizované – teda nejako pevne definované. A tak som si naprogramoval voľnobežné otáčky elektromotoru. Princíp spočíva v tom, že po zapnutí voľnobežných otáčok vhodným prepínačom na vysielači sa aj po stiahnutí plynovej páky úplne k sebe motor nezastaví, ale beží v definovaných voľnobežných otáčkach. A zistil som, že vtedy sú pristátia podstatne príjemnejšie. Voľnobeh nasadzujem už počas otočky na pristátie. Model počas tejto otočky vytratí rýchlosť, na priblíženie ide už s definovanou rýchlosťou a na dráhu sadá ako skutočné lietadlo.
Teraz niekto namietne, že predsa potreba veľkosti voľnobežných otáčok veľmi záleží od letových podmienok v ten daný deň – či je protivietor alebo nie a podobne... Avšak veľkosť voľnobehu predsa dokážeme jednoducho meniť! Stačí po prvom pristátí otáčky zvýšiť alebo znížiť a potom už len pristávame a pristávame a pristávame.
A teraz k jadru veci, prečo tento článok píšem a to, ako sa vlastne taký voľnobeh nastavuje. Tu naznačený postup je všeobecný a teda platný pre všetky programovateľné vysielače:
Použijeme ľubovoľný voľný mix.
- Najprv určíme, ktorým spínačom na vysielači sa bude tento mix zapínať a vypínať
- Master kanál bude č.3 – teda plyn
- Slave kanál bude č.3 – zase plyn
- Percentá mixu budú určovať výšku voľnobežných otáčok – nastavujem okolo 15 – 20 %, spravidla so znamienkom mínus! (záleží od motoru a regulátoru)
- Ešte musíme nastaviť takzvaný offset – teda polohu páky plynu, pri ktorej sa mix bude uplatňovať – páku presunieme do hornej polohy a stlačíme tlačidlá, ktoré definujú offset (u každého vysielača je to inak – treba pozrieť do manuálu).
Nesmieme zabudnúť VŽDY pri pripájaní bateriek v modeli na regulátor tento mix prepínačom VYPNÚŤ! Inak by sa mohlo stať, že sa motor nerozbehne ani po pohnutí plynovou pákou...
Model postavíme na dráhu, prepínačom zapneme voľnobeh, pridáme plyn a vzlietneme!
Musím ešte konštatovať, že okrem pohodových pristátí, kedy voľnobeh relatívne model trochu brzdí, je aj veľmi efektný pre prípadných divákov – model pristane, zastaví a ja vypnutím mixu zastavím aj motor...
Súvisiace
Voľnobeh v modeloch poháňaných elektro-dúchadlom (EDF)