Takto sme nazvali naše vianočné priania už po minulé roky.
V poslednom období akosi viac spomíname (na "normálne" Vianoce), ako inokedy a tak v tom budeme pokračovať. Veď už samotný nadpis je vlastne spomienkou.
Doteraz sme spomínali na modelárske začiatky, dnes opäť spomenieme najslávnejší vianočný zvyk a najslávnejšiu vianočnú melódiu a na záver pripomeniem moje (naše) najkrajšie Vianoce.
..................................................................
Bohužiaľ sa opäť pod článkom objavili "roztomilé" - teda pomýlené a tak trochu zlomyselné komentáre.
pripravil: Janko O.
Hneď na začiatok by som chcel hrdo pripomenúť, že celosvetovo najkrajšie vianočné zvyky a bez pochýb najkrajšia vianočná pieseň pochádza tu, z týchto našich stredo-európskych končín. Ba dá sa povedať, že tu od našich blízkych susedov zo srdca Európy: z Nemecka (ja ešte stále, z čias Česko-slovenska, považujem Nemcov za našich blízkych susedov) a Rakúska.
Tradícia zdobenia stromčeka v súvislosti s oslavami Kristovho narodenia sa zrodila v prostredí nemeckých mestských štátov, niekedy v 16. storočí. Dnes tak činí celý kresťanský svet.
Aj tradícia darčekov pod vianočným stromčekom vznikla v Nemecku. Na svedomí to má Martin Luther, ktorý ako prvý začal deti obdarovávať v predvečer sviatku narodenia Ježiša Krista.
Verím, že sa zhodneme, že absolútne najkrajšou vianočnou piesňou, čo sa týka melódie ale aj textu, je Tichá noc, ktorú počas Vianoc spievajú ľudia na všetkých kontinentoch.
V roku 1816, na rakúskej farnosti Mariapfarr, učiteľ a organista Joseph Mohr zložil nádhernú báseň.
Joseph Mohr
O dva roky neskôr, keď už pôsobil v Oberndorfe neďaleko Salzburgu, sa tesne pred Vianocami v Kostole Svätého Mikuláša pokazil organ (varhany), presnejšie povedané, myši prehrýzli mechy. A keďže bola slávnostná liturgia ohrozená a bez hudby by bola prakticky nemožná, vymyslel Joseph Mohr záložný plán B. Vytiahol svoju dva roky starú báseň s nevšedným textom a narýchlo požiadal svojho priateľa Franza Xavera Grubera o jej zhudobnenie tak, aby sa dala zahrať na gitare.
Franz Xaver Gruber
A tak Joseph Mohr, Franz Xaver Gruber, myši a gitara spôsobili, že vlastne ako „z núdze cnosť“ pred 203 rokmi v malej rakúskej dedinke zaznela pieseň, ktorá bola postupne preložená do vyše 300 jazykov a nárečí a stala sa kultovou. Vďaka myšky, vďaka Joseph Mohr, vďaka Franz Xaver Gruber. Všetkým vám vďaka.
Teraz by som chcel môjmu bratovi Miroslavovi pripomenúť moje najkrajšie Vianoce. On si na to asi nepamätá, ale pre mňa sú nezabudnuteľné:
Bolo to niekedy v druhej polovici 60-tych rokov (asi 1966 – 1967), keď sme ešte bývali v Ostrave. Miroslav mal štyri či päť rokov, ja som sa už začal zaujímať o elektroniku.
Raz pred Vianocami, keď som Miroslava vyzdvihol zo škôlky, ten hrozne plakal, lebo mu „zlé“ deti nahovorili, že darčeky nenosí Ježiško, ale rodičia. Doma som túto jóbovu zvesť oznámil našim a po krátkej porade sme sa dohodli, že sa pokúsime vývoj situácie zvrátiť. Pred pár rokmi som sám na sebe pocítil, čo to je strata ilúzií a že potom už Vianoce nikdy nebudú také, ako za čias viery v Ježiška.
Vtedy som mal postavený môj prvý elektrónkový zosilňovač (EF22, EBL21 a AZ11 zo súčiastok z rozobraného starého rádia) a rozhodol som sa našej mame dokázať (otec ma odmalička viac podporoval), že to nie je len cárach, ktorý zavadzia na stole, ale je to vec, ktorá dokáže poslúžiť vo veciach "vyšších", vo veciach prinavrátenia viery v Ježiška.
V obývačke, kde sme na Štedrý večer potajme postavili stromček, za gaučom bol schovaný reproduktor zo spomínaného starého rádia. Drôty od neho viedli do špajze, kde bol dočasne ukrytý zosilňovač (lebo tam Miroslav nechodil) a kábel zo vstupu zosilňovača viedol vonkajškom do záchoda, kde bol za vyrovnávacou nádržkou ústredného kúrenia ukrytý uhlíkový mikrofón (do série spojený s plochou 4,5V batériou) z pokazeného telefónu.
Pri večeri sme sa všetci tvárili smrteľne vážne a o Ježiškovi sme (na rozdiel od Miroslavových kamarátov) rozprávali s úctou, potichu a takmer so strachom. Do obývačky bol vstup prísne zakázaný, inak by rozhnevaný a „na hruškách nachytaný“ Ježiško neprišiel. A tak Miroslav dvere od obývačky radšej veľkým oblúkom obchádzal.
Večera prebehla so všetkými tými krásnymi a pre Miroslava nepochopiteľne „zdržiavajúcimi“ rituálmi. Ale my sme si dávali na čas. No Ježiško nikde, dvere do obývačky stále zatvorené, žiadne „znamenie“, že už je to tu.
A vtedy nadišla moja chvíľa: pod priehľadnou zámienkou, že nutne musím ísť na záchod, hoci sa od štedrovečerného stola zásadne neodchádza, som sa „len tak, akoby nič“ vzdialil. Miroslav nechápal, ako môžem mať v takej rozhodujúcej chvíli také „nízke“ pudy. V záchode som vytiahol ukrytý kovový zvonček, požičaný od susedov, a rituálne som trikrát do mikrofónu zazvonil.
Miroslav bol vo vytržení. Bol schopný ma zo záchoda vytiahnuť hoci aj za nohy, ale ja som neartikulovanými zvukmi naznačil, že ešte nie je všetko hotovo (však som musel znova ukryť „rekvizity“ ). A tak mi Miroslav začal aj cez zatvorené záchodové dvere chvatne oznamovať, že z obývačky vychádzajú neidentifikovateľné zvuky a že mu logicky vychádza, že to nemôže byť nikto iný a že to teda musí byť jedine Ježiško. A tak som po chvíli „nechápavo“ vyšiel a na Miroslavovo nezrozumiteľné drmolenie a naliehanie sme sa všetci zdanlivo neochotne odobrali bojazlivo otvoriť dvere obývačky.
V kúte stál vyzdobený vysvietený stromček a pod ním niekoľko skromných darčekov. Usilovne som sa robil „blbý“ a nechápavo krútil hlavou: ako to? Veď ja som bol na záchode, ostatní vrátane Miroslava v kuchyni a v tom z obývačky zaznie zvonček. Tak kto to teda v obývačke postavil stromček, priniesol darčeky a potom zazvonil?
Ja som síce tvrdil, že na záchode som nič nepočul, ale Miroslav bol ochotný odprisahať, že on ho počul celkom zreteľne a že to mohol byť jedine „ON“ - Ježiško.
A tak sa mi do mysle navždy vryl ten výraz vydesenej, udivenej a pritom šťastnej Miroslavovej detskej tváričky s pootvorenou pusou a neveriacky vytreštenými očkami. Nie je podstatné, že darčeky pod stromčekom boli naozaj skromné, skôr praktické a nie hračky pre chlapcov. Podstatný bol ten výraz nevýslovného šťastia, ktorý sa nám podarilo na Miroslavovu tvár prinavrátiť. Tiež sa nám tým podarilo minimálne o rok predĺžiť Ježiškovu „nadvládu“ nad dianím vianočným a nevyvrátiteľnými dôkazmi vyraziť tromfy z rúk jeho neprajníkom, ktorí mali vtedy svoje ústredné sídlo v nemenovanej materskej škôlke v Ostrave .
Aj preto sú toto pre mňa tie najkrajšie Vianoce.
Takže aj Vám prajeme: šťastné a veselé.
Zdroj: časopis Život, Wikipédia