Realistické RC modely

Týmto sme riadili svoje modely pred vyše dvadsiatimi rokmi

Pred pár dňami sme v článku „Paretovo pravidlo 80/20 v modelárstve“ uviedli aj túto vetu: Ešte pred pár rokmi aj odporcovia T9X riadili svoje modely RC súpravami takpovediac „samo-domo“ (aj my s mojim bratom Miroslavom sme k nim patrili), alebo továrenskými výrobkami, ktoré technológiami, svojim spracovaním a spoľahlivosťou nesiahali vysielaču Turnigy 9X ani po členky (po kotníky). A lietali (sme), a modelmi (sme) neničili cudzí (a ani svoj) majetok, a ani (sme) modelom nikoho nezabili, tak ako v poslednej dobe neskúsených modelárov „niektorí elitní modelári“ stále strašia.

A aby sme vinu nehádzali len na odporcov T9X, tak dnes sa priznáme aj my a ukážeme, s akými RC súpravami sme riadili svoje modely v rozmedzí rokov 1982 až 1989. Takže sa pripravte na malé RETRO.

autor: Janko O.

Nechceme tu zaťahovať dávnu či menej dávnu históriu a spomínať, ako modelárčil už náš otec a ako to v našej rodine s upútanými modelmi zrejme celé začal náš bratranec Dušan O. z Banskej Bystrice.

Poďme rovno do „modernej“ histórie, ktorú ovládlo rádiové riadenie takmer v súčasnej podobe, čiže do éry viac-kanálových proporciálnych RC súprav.

Ešte v roku 1982 na základe návodu legendy československého modelárstva Ing. Vladimíra Valentu sme začali so stavbou 7-kanálového RC vysielača. Paradoxne, vtedy zohnať plošný spoj bolo vlastne jednoduchšie, ako je tomu dnes. Ani so súčiastkami to nebolo najhoršie.

Horšie to bolo s mechanickými dielmi. Čoby chlapci zo skromných pomerov sme nemali ani ručnú vŕtačku (ručnú = poháňanú rukou) a diery sme „vŕtali“ starými nožnicami (ešte aj dnes je to strašná predstava). Krížové ovládače – to bola nočná mora, tie sme si museli vymyslieť a navrhnúť sami tak, aby na ich výrobu nebolo potrebné vôbec žiadne strojné vybavenie, ani len elektrická vŕtačka. V podstate sú väčšinou zhotovené z Cuprextitu, spájaného zletovaním pištoľovou spájkovačkou. Tú mi náš láskavý otec kúpil (mama sa to nesmela dozvedieť), keď som mal 13 rokov (dovtedy som spájkoval tak, že som v kuchyni nad plynom nahrieval zahnutý klinec, zatlčený do drevenej rukoväte) a inú sme jednoducho nemali. A tak verte či neverte, ale spoľahlivo fungujú aj dnes a stále majú neznateľné vôle.

Postupom času, ako išiel vývoj RC súprav vo svete dopredu, ten náš vysielač sme dopĺňali „vymoženosťami“. Napr. dvojitými výchylkami, „špeciálnymi“ funkciami (vypínanie (spaľovacieho) motora, zapínanie brzdy predného kolesa a pod.), prepojením Učiteľ – Žiak. Avšak okrem „vnútorností“ sa menil aj vonkajší dizajn vysielača: Prepínače zapustené v pol-oblúkovom čele skrinky a vrcholom bola protisklzová povrchová úprava. Tá spočívala v tom, že predposledný nástrek bezfarebným lakom sa tesne po striekaní posypal buď soľou (jemný povrch), alebo kryštáľovým cukrom (hrubý povrch). Po zaschnutí sme skrinku osprchovali, soľ alebo cukor sa rozpustili a žiadúci povrch bol na svete. Po uschnutí nasledoval finálny nástrek bezfarebným lakom.

Inak, skrinky vysielačov sú z 5 mm obyčajnej 3-vrstvovej, predtým už niekde použitej preglejky. Po zlepení sme celú skrinku "potiahli" Modelspanom alebo Mikelantou, nalakovali napínacím lakom a po vyschnutí prebrúsili (lakovanie a brúsenie sa opakovalo niekoľkokrát). Tak sa stratila štruktúra dreva a skrinka vyzerala ako z plastu. Dnes výrobcovia všakovakých zariadení robia všetko pre to, aby ich plastové výrobky vyzerali ako z dreva.

Popisy a „ozdoby“ sa robili Propisotom, ktorý sa dal zohnať v rôznych variáciách.

Čo sa týka RC prijímačov, časom nám prestali postačovať návody z časopisu Modelář a vrhli sme sa na vlastný vývoj. Samozrejme, že AM nám prestalo postačovať, pretože vo svete vtedy už „frčalo“  FM. Ale to si samozrejme vyžadovalo zmenu aj vo vysielači. A tak to celé začalo odznova. Nový – modernejší – dokonalejší vysielač musel byť modulový, aby v prípade ďalšej modernizácie nebolo nutné vyrábať vysielač tretí. Zapojenia elektroniky, to už boli naše originály, tu sme už zo žiadnych návodov v časopisoch nevychádzali.

Je fakt, že v tých dobách už som pôsobil v istom vojenskom výskumnom ústave so zameraním na elektroniku a prístrojové vybavenie som mal k dispozícii také, o ktorom sa mi dovtedy ani nesnívalo a aj dnes by mnohým vývojárom asi celkom postačovalo.

Cez to všetko som nechcel príliš často zneužívať ústretovosť svojho zamestnávateľa a niektoré plošné spoje (aj tie nimravé na RC prijímač) som si vyrábal rukou - doma pomocou lievikového pierka a farby na kožu. Leptal som zmesou kyseliny chlorovodíkovej a peroxidu vodíka. Chlorid železitý sa mi, vzhľadom na moje životné tempo, zdal byť príliš „lenivý“.

A tak sa zrodil ďalší vysielač a k nemu sada VF modulov. Okrem už osvedčených nastaviteľných dvojitých výchyliek, mal aj dva vypínateľné a nastaviteľné mixy a úplnú novinku: tzv. „S-charakteristiky“. Dnes sa to nazýva Exponenciály.

A po praktických skúsenostiach s lietaním so spaľovacími motormi sa ako nevyhnutnosť javil nastaviteľný akustický alarm - časovač. Okrem toho, vnútro digitálnych hodiniek s drobnou úpravou zapojenia poslúžilo ako nastaviteľná digitálna časomiera.

V oblasti prijímačov nás už „nejaké“ FM nedokázalo vyviesť z miery, ale také dvojité zmiešavanie, to bola výzva. A tak fenomén s názvom „Dual Conversion“ vstúpil aj do našich RC prijímačov.

Čo dodať záverom? Keď sme pred pár dňami robili fotografie, ktoré môžete v tomto článku vidieť, boli sme prekvapení, v akom dobrom stave všetky tieto „historické“ zariadenia sú. Až nám možno ani nebudete veriť, že sme ich vôbec používali. Ale verte nám, používali sme ich a používali sme ich hojne. Akurát, keď sme havarovali, tak sme vysielač od zlosti nehádzali o zem, pretože bolo nad slnko jasné, že on za to nemôže. Prijímače boli v modeloch dôkladne „zamolitanované“ a správne orientované (nie naležato, ale nastojato) a nepamätáme sa, že by niektorý po havárii nefungoval.

A tak nás skúsenosti aj s týmito amatérsky vyrábanými RC súpravami oprávňujú k výroku, ktorý sme už niekoľko-krát uviedli: Drvivá väčšina havárií modelov je totiž zavinená „rukami“ a je teda spravidla dosť jedno, aký vysielač v tých rukách modelár práve mal.

Doplnenie od miora: 

Ja musím poznamenať, že toto v podstate nie je naša prvá amatérska súprava. Ten úplne prvý vysielač bol 4- kanálový neproporcionálny. Štyri kanály znamenalo:

1 – vpravo

2 – vľavo

3 – hore

4 – dole

A keďže bol neproporcionálny, tak výchylka bola pevne stanovená.

Krabica bola vyrobená z preglejky, potiahnutá bielou koženkou. Kniple boli prepínače smeroviek z nejakého auta -  myslím, že zo staručkej oktávie so krátenými pákami, ale boli tam také pekné biele koncovky.

Pri ladení modulátora vydával také pekné zvuky, veľmi podobné z filmu „Blízke stretnutie tretieho druhu“. Ale nepamätám si, ako vyzeral prijímač a vybavovače (o servách sa hovoriť ešte nedalo) a ani si nepamätám, že by sme s ňou niekedy lietali... a možno preto brat Janko O. ho do tohto retra nezaradil...

Inak si ešte pamätám, že keď sme stavali naše prvé prijímače, bol veľký problém so získaním tých medzifrekvenčných trafiek – a tak sme ich mame ukoristili z jedného malého rádia Sharp. Keď si ho raz chcela naša mama pustiť, tak samozrejme nehralo a chcela, aby sme jej ho opravili. My sme sa vyhovorili, že to nejde a tak ho mama dala opraviť jednému známemu v robote. Ten tam naletoval nové trafká a mama nás vysmiala, že akí sme mi to rádioamatéri, keď to nevieme opraviť a iný áno. A tak sme jej za trest vybrali tie trafká znova do ďalšieho modelárskeho prijímača (odpusť mami, že sa to dozvedáš až teraz po smrti! ).

Súvisiace články:

Komentáre: 10

.:. pepa

Nádhera máte můj obdiv

Odpoveď | 2011-03-05 22:46:24

.:. VTjr | mail

Krásne konštrukcie. Ja som tiež kedysi tak začínal. V roku 1979 som si postavil svoj prvý proporcionálny 4-kanál. Taktiež som sa musel zaobísť len s ručnou vŕtačkou, lupienkovou pílkou, zverákom a trafo-spájkovačkou. Materiál na skrinku tiež prevážne z cuprextitu, konzervového plechu, ihlíc na štrikovanie a laminátu. Pravda, pár polotovarov na krížové ovládače som si dal vysústružiť u známeho, ale to boli fak len polotovary a ďalej sa museli dopilovávať a vŕtať dobrusovat ručne vo zveráku.
Tak sa tiež pochválim obrázkami na odkazoch odkaz odkaz a prijímač na odkaz
Taktiež som bol inšpirovaný Valentovými konštrukciami konkrétne 2-kanál WP-23, ktorý som si ale sám upravil na 4-kanál (aj navrhol vlastné plošáky).
Kvôli kúpe 2 serv Futaba S-12 a iných potrebných súčiastok (spomínané MF trafa, pár kryštálov, integrované obvody MH7474 a množstva tranzistorov, potenciometrov, trimrov odporov a kondenzátorov) som bol nútený rozpredať všetky modely, spaľovacie motory a jednokanálovú súpravu Mars-II. Takže som bol v stave, keď som mal chodiacu proporcionálnu súpravu a žiaden model ani motor a začínal som de facto znovu od píky.
Súprava dodnes existuje a kupodivu je aj plne funkčná, ale model lietadla by som s tým už dnes neriadil

Odpoveď | 2012-10-30 13:54:35

Meno
Web
Mail
Kontrola	Zadajte číslo päť
Text
	Tučné | Podrazené | Kurzíva  | zdroják | odkaz