Namiesto kráľa sme „dosadili“ Herculesa, ale zmysel tohto historického zvolania zostal rovnaký:
Len čo jeden Hercules „zmizol zo scény“, nič nám nebráni prevolávať na slávu inému "novému" Herculesovi.
….........................
O tom, ako „zmizol zo scény“ prvý (modro-šedý) Hercules, sme už písali.
Ale kde sa vzal ten druhý – červeno-biely?
A čo je to vôbec za model?
pripravil: Janko O.
Odkaz na článok Hercules „na padrť“.
Červeno-biely Hercules sa „objavil na scéne“ už skôr: ešte „počas života“ modro-šedého Herculesa. Avšak nebola to „scéna“ verejná, ale len taká naša interná, takpovediac rodinná.
Tento model sme (spolu s Miroslavom) vybrali pre nášho najstaršieho brata Milana, aby každý z bratov mal nejakého Herculesa. Dôvod bol ten, že na „predvádzacích“ akciách (na Sliači, v Lučenci, alebo na zatváraní neba na Čerín-Čačíne) sme si overili, že štvormotorový model, ako je Hercules, vždy púta zaslúženú pozornosť. Keď je to veľký model (s rozpätím dva metre a viac), tak púta o to väčšiu pozornosť. A keď sú „na mieste činu“ (a pokiaľ možno aj vo vzduchu) naraz Herculesy dva, alebo dokonca tri, tak to je naozaj neprehliadnuteľné.
Miroslavov C-130 Hercules (familárne prezývaný Obuch) má rozpätie 2,5 metra. Môj modro-šedý Hercules má (mal ) rozpätie 201 cm a preto mal (občasnú) prezývku „Obušok“, ale skôr Hercules 201.
Červeno-biely C-130 Hercules má rozpätie 100 palcov, čiže 254 cm, čiže je z týchto troch najväčší, ale aj najťažší. Miroslavov Obuch je na tom, čo sa týka plošného zaťaženia, najlepšie a preto lieta tak krásne pomaly a teda nanajvýš realisticky.
Toto nie je náš Hercules, ale je to model jedného nemeckého modelára. Fotografia je získaná z internetu. Má slúžiť na predstavu o rozmeroch modelu.
Červeno-biely Hercules je stavebnica od firmy ASM (Advanced Scale Models), predávaná európskou firmou Ripmax. Čo sa týka pohonu, stavebnica ponúka dve alternatívy: buď štyri spaľovacie motory (či už dvojtaktné alebo štvortaktné), alebo elektropohon. Vzhľadom na možnosť pohonu štvoricou spaľovacích motorov, je konštrukcia tohto modelu trochu robustnejšia a tomu zodpovedá aj letová hmotnosť: cca 7,5 kg. Takže Miroslavovho Obucha v realistike letu asi netromfne.
Model nie je nový. Bol kúpený už hotový a lietaný od istého staršieho pána z Moravy. Kompletne osadený (HV) servami, motormi, vrtuľami aj regulátormi. Mojou úlohou (už tradične) bolo osadiť model elektronikou, skontrolovať ho, „zoštelovať“, vyvážiť a „napípať“ do Milanovho vysielača.
V priebehu týchto prác však mal môj Hercules 201 ťažkú haváriu a tak keď Milan videl môj zármutok, tak sa rozhodol, že mi červeno-bieleho Herculesa za rovnakú cenu prenechá. Priznám sa, že ma to naozaj potešilo a hneď som sa pustil do dokončovacích prác: do modelu som nainštaloval môj prijímač (FrSky D8R), letový stabilizátor (Ed_11), telemetrický modul … Taktiež palubný UBEC 6,5V, ktorý spolu so štyrmi (5,5V) SBECmi regulátorov motorov cez päticu Schottkyho diód tvorí 5-násobne zálohované robustné 6-Voltové palubné napájanie pre HV(High Volatage)-servá, prijímač a letový stabilizátor.
Bolo potrebné nastaviť súososť štvorice motorov (jeden z nich bol trochu „šejdrem“), opraviť mechanickú diferenciáciu krídeliek (nejakým "omylom" tam bola „anti-diferenciácia“), znížiť „precitlivelosť“ ovládania riadenia predného kolesa (Steering) prepákovaním na menšie výchylky a keď už som bol „v ráži“, tak som prednému kolesu urobil odpruženie. Odpruženie hlavného (zadného) podvozku (prípadne brzdy), to bude práca na nadchádzajúce „dlhé zimné večery“ .
V priebehu minulého týždňa (22. až 27.102018) som si na úpravách, dokončení modelu a jeho príprave na let dosť „mákol“, pretože na víkend mal prísť Miroslav a tak sme spoločnými silami hodlali červeno-bieleho Herculesa na Čerín-Čačíne poslať do vzduchu.
Napokon sa aj tak v sobotu predpoludním stalo, hoci bol z toho len jeden pomerne krátky let. Tu je video, kde je vidno štart a pristátie, ktoré urobil náš verný a spoľahlivý kamarát Stano O.
Video: Hercules c-130 27/10/2018
Hoci by sa niekomu mohlo zdať, že všetko bolo OK, tak verte, že nebolo. Model mal (počas letu) slabý ťah. Na zemi to nebolo až také zlé, ale vo vzduchu to bola bieda. Moje postrehy, ale aj analýza letového záznamu ukázali, že model sa ledva-ledva odlepil od zeme, hoci motory boli na plný plyn a výškovka bola naplno pritiahnutá. A takto som absolvoval v podstate celý 1,5-minútový let. A bol som rád, že som bez poškodenia modelu pristál.
V čom bol problém?
Tak ako vždy, príčin problémov býva viacero súčasne.
1. Nevhodné vrtule. Konkrétne vrtule s malým stúpaním. Predchádzajúci majiteľ použil síce protibežné vrtule, avšak vrtule určené do multikoptér. Tie majú dobré vlastnosti pri nízkych rýchlostiach (pri „visení“ modelu) – majú dobrý statický ťah, avšak so stúpajúcou rýchlosťou ich dynamický ťah rýchlo klesá. No tento pomerne ťažký model rýchlosť nutne potrebuje. A tú mu spomínané vrtule nemohli poskytnúť.
Tento náš záver potvrdili aj hodnoty, získané z letového záznamu: príkon motorov po dosiahnutí letovej rýchlosti klesol na menej ako polovicu (voči príkonu na začiatku rozbehu), a to pri plynovej páke stále naplno.
Našťastie bolo takmer bezvetrie, takže sa to skončilo dobre, ale keby sa objavil významnejší poryv vetra z tej nesprávnej strany, Hercules by bol spadol ako zhnitá hruška.
Toto nám trochu potvrdzuje aj naše podozrenie na to, že „spolu-príčinou“ havárie Herculesa 201 bolo malé stúpanie použitých vrtúľ (tak ako sme to aj spomenuli v článku Hercules „na padrť“): tam boli tiež použité protibežné vrtule s dosť malým stúpaním, pôvodne určené do multikoptér.
2. Ťažisko modelu má byť 95 až 100 mm od nábežnej hrany krídla. Dá sa povedať, že to bolo cca 95 mm, avšak vzhľadom na nevhodné vrtule a teda nemožnosť nabrať vyššiu rýchlosť, sa takto javil model ako by bol „ťažký na hlavu“. Vtedy ani výškovka naplno nedokáže zabezpečiť, aby model stúpal tak, ako je v danej situácii potrebné. Model naberal výšku len v priamom lete (aj to len neochotne) a hoci som zákruty robil len veľmi pozvoľné, tak model v nich nestúpal, niekedy sa skôr mierne prepadal, hoci plyn aj výškovka boli naplno.
Preto som aj pristátie (asi v polovici videa) zvolil tzv. „cez hlavu“, teda let ponad moju hlavu a pristátie priamym letom v diaľke, aby som v závere letu nemusel zatáčať a riskovať tak nečakanú stratu horko-ťažko nadobudnutej výšky.
Momentálne červeno-biely Hercules má už iné vrtule (ktoré primárne nie sú určené do multikoptér), má minimalizované vôle nábojov hlavného podvozku (aby pri pojazde menej „hrkal“) a pracuje sa na variabilnom uložení batérií, aby bolo možné pri zalietavaní posúvať ťažisko. Taktiež bude model doplnený meraním rýchlosti – Pitotovou trubicou. (Cevaro) osvetlenie príde na rad až neskôr.
Tento model prekvapivo opäť zapadá „do šablóny“, že za posledné roky si modely nekupujem (v obchode), ale ich zdedím od Milana, alebo mi ich Milan prenechá. Rovnako platí pravidlo, že mená (našim veľkým) modelom dáva väčšinou moja manželka: viď príklad Miroslavov Obuch.
Keď prvý krát videla červeno-bieleho Herculesa, poznamenala, že (vďaka svojej mohutnosti a sfarbeniu) vyzerá ako biela veľryba. A tak sa napokon ujalo priliehavé meno: Moby-Dick.
Snáď sa v priebehu (v závere) tohto týždňa počasie umúdri a červeno-biely Hercules (Moby-Dick) bude môcť absolvovať ďalšie - úspešnejšie lety.