Keď sme v polovici septembra (září) boli naposledy lietať s „DéGéčkom“, tak na záver sme prijali neochvejné rozhodnutie: Nabudúce jedine s osvetlením!
Tento motorizovaný vetroň, ktorý je prakticky celý biely, len s decentnými červeno-oranžovými „aplikáciami“, je v diaľke (obzvlášť zospodu) viac-menej šedý a počas letu (smerom k nám alebo od nás) sa nám viackrát stalo, že sme na chvíľu stratili istotu, kde model je a v akej je naozaj pozícii.
Tento „žalúdok-zvierajúci“ pocit isto každý pozná a hoci väčšinou trvá len pár sekúnd, tak môže pokaziť ten vznešený pocit z lietania s takýmto veľkým modelom.
Pri lietaní s modelmi vybavenými pozičným (cevaro) osvetlením, sa to väčšinou nestáva a keď už, tak len na chvíľočku - do najbližšieho bliknutia.
No a keďže sme si potvrdili naše predpovede, že DéGéčko nikdy nebude pomaly lietajúca „orchidea“, ale skôr riadny „rýchlik“, tak sme ho hneď vybavili aj rýchlomerom.
pripravil: Janko O.
Hoci sme pozičné osvetlenie do našich modelov inštalovali najmenej 30-krát a mali by sme v tom mať už aj nejakú zručnosť, tak nikdy sa nám to nepodarilo za kratšiu dobu ako tri dni. Obzvlášť „zakáblovanie“ modelu je pracné, zdĺhavé a hlavne: zakaždým iné. Aj osadenie tzv. „zapustených“ LEDiek si vyžaduje svoje, ak chceme, aby to (samozrejme) fungovalo a okrem toho aj „vyzeralo“.
Keďže DéGéčko nie je penové, tak sme nemohli použiť našu obľúbenú metódu - zakopávanie káblov, ale museli sme použiť kombináciu ťahania káblov vo vnútri laminátového trupu a konštrukčných krídiel, s lepením plochých samolepiacich vodičov na povrch modelu. Toto sa týkalo asi 90 cm zúžených koncov krídiel, kde rebrá už nemajú odľahčovacie otvory a táto metóda sa nám javila ako jediná schodná. Napokon sme nalepené ploché vodiče prekryli originálnou bielou nažehľovacou fóliou, takže vodiče ani nevidno.
Keďže je DéGéčko „núdzovo“ napájané 6-článkovými LiPolkami (pôvodne bol pohon modelu navrhnutý pre Milana na 5-článkové batérie), tak je optimálne zapojiť do série 5 paralelných kombinácií LEDiek. My to (na viacerých modeloch) máme takto:
- tri (paralelne zapojené: dve smerujúce „von“, jedna ako protisvetlo) červené LEDky na ľavom krídle
- tri (paralelne zapojené: dve smerujúce „von“, jedna ako protisvetlo) zelené LEDky na pravom krídle
- dve biele LED na špici modelu
- dve modré LED „na bruchu“ modelu
- dve žlté LED na chvoste modelu
Ako to vo finále vyzerá si môžete pozrieť na nasledujúcich fotografiách:
Okrem "zakáblovania" bolo treba realizovať aj "silovú" časť pozičného osvetlenia: prúdový stabilizátor, ktorý by mal byť aspoň trochu chladený a rozvodnú dosku.
Ešte pri oprave DéGéčka sme si prezieravo pripravili pozíciu na ďalší konektor: konektor pozičného osvetlenia. Takže stačilo nakrimpovať kábliky a konektor zalepiť do trupu.
No a takto to vyzerá, keď je všetko hotové.
Na rozdiel od pozičného osvetlenia, inštalácia rýchlomera to je v podstate „rýchlovka“: na vhodnom mieste v špici trupu navŕtať dieru
prestrčiť a následne prilepiť bužírku, čoby prívod tlaku z Pitotovej trubice do tlakového senzora MPXV5004. Na jeho vývody prispájkovať fitračný RC obvod a na 3-žilový káblik nakrimpovať (klasický servo-) konektor. Ten zasunúť do voľnej pozície na telemetrickom module a v jeho softvéri „povoliť“ meranie rýchlosti.
Telemetrický program v BenQ-u upravovať netreba, ten sa v tom „vysomári“ sám a následne umožní zobrazovať rýchlosť modelu, vrátane jej záznamu do logovacieho súboru. Dáta je možné potom rôzne spracovávať, napríklad z nich vytvoriť graf:
Tak ako to bolo v prípade havárie „Schwalbeho“, kedy sme s pomocou záznamu palubných dát identifikovali príčinu pádu tohto dvoj-dúchadlového modelu.