Nuž, veď aj my sme sa čudovali.
….................
A to sme ani nelietali.
To bola len motorová skúška.
A nebyť toho, že sme mali hneď poruke vodu z vodovodu, tak by sme teraz ani nemali čo vyfotografovať.
.................................
Za prečítanie stoja aj "hodnotné" komentáre pod článkom.
autor: Janko O.
Niekto si povie: „Teraz, keď je vonku tak sychravo? Nepoviem keby v letných horúčavách.“
Hneď na úvod musím uviesť niekoľko faktov:
Horel Miroslavov dúchadlový model Viper Jet, ktorý mu vtedy len pred pár dňami daroval náš starší brat Milan.

Nemáme viac fotografií z následkov požiaru Vipera, pretože vzhľadom na psychický stav, v akom bol Miroslav tesne „po udalosti“, som akosi nemal žalúdok na to, aby som mu s nadšením zahlásil: „Poď, ideme to všetko pofotiť, bude z toho perfektný článok!“
.
Preto sme fotili až druhý deň (keď Miroslavovi zabrali utišujúce „kvapky“ - konkrétne to boli štyri poldecáky 52%-nej Pravej slovenskej sličuhovice (po treťom už mu začínalo byť aj tak všetko jedno
)) a to už bol Viper značne vykuchaný.
Táto udalosť, ostatne ako všetky zlé udalosti, sa odohrala nečakane rýchlo.
No ale poďme pekne poporiadku:
V piatok (23.2.2018), v rámci jarných prázdnin, prišiel Miroslav k nám – do Banskej Bystrice s tým, že tu bude až do pondelka (26.2.2018). Ešte pred týždňom či dvomi sme si hovorili: „Perfekt, za štyri dni si parádne polietame na snehu a išli by sme aj na dráhu (Čerín-Čačín) otestovať Vipera po úpravách.“ Lenže, ako hovorí ľudová múdrosť: „Ak chceš Boha rozosmiať, povedz mu o svojich plánoch.“ No, tentokrát sa Boh musel od smiechu váľať po zemi.
A realita: Snehu skoro nič a o počasí radšej ani nehovorím: riadna zima a silný nepríjemný vietor. To bol fakt des!
Skrátka a jednoducho: nelietali sme nič, ale vďaka dlhoročným skúsenostiam sme sa zazichrovali a Miroslav priniesol aj nejakú prácu, ktorej by sme sa venovali, keby počasie nevyšlo. Bolo to nastavenie Vipera (pred prípadným letom), úpravy nejakého softvéru a tiež priniesol zlomený trup vetroňa DG-808, ktorého (havarovaného) dostal od Milana ešte niekedy pred dvomi rokmi. Krídla Miroslav stihol za ten čas nejako opraviť, ale s trupom sa nedokázal rozhýbať až do chvíle, kým mu Milan nezahlásil: „Ako je možné, že ty nevieš opraviť trup ani za dva roky a tvoj brat (rozumej ja – Janko) ten svoj – rozmliaganý oveľa viac, opravil za týždeň?“
Toto zabralo, Miroslava to naštartovalo a ja som mu navyše povedal: „Keď prídeš do BB, prines trup, opravíme ho. Budeme postupovať podľa mojej obľúbenej metódy: „Žádné sraní s mladou paní!“ Domov pôjdeš so zlepeným trupom.“ A tak aj bolo.
Ale späť k Viperovi, ktorý teraz dostal nové meno: Zhorenec.
V piatok sme sa venovali kompletácii a kontrole funkčnosti jednotlivých častí Vipera a v sobotu doobeda sme nastavovali: neutrály, plné výchylky, dvojité výchylky, exponenciály … Keď sme to všetko mali a keď všetko fungovalo a keďže sa lietať nedalo, tak Miroslav navrhol, aby sme urobili aspoň motorovú skúšku pohonnej jednotky.
Miroslav pár krát len tak zľahka brnkol do páky plynu, aby zistil, či funguje motor a regulátor. Fungoval, akurát pri rozbehu na malý plyn motor (vždy) dostal „cukatúru“. Povedal som Miroslavovi, že robiť motorovú skúšku 90mm 12-lopatkového dúchadla na plný výkon v Leonkinej izbe nie je dobrý nápad, že by sme mali ísť von. (Teraz viem, že to bol môj prvý Nápad roka 2018
).
A tak sme vyšli von, pred (zadné) dvere nášho domu a defakto sme boli na záhrade. Ja som chytil Vipera tak, aby výstup dúchadla smeroval odo mňa (pre prípad „keby niečo“). Miroslav chcel dúchadlo pomaly rozbehnúť, lenže nastala obvyklá „cukatúra“. A pretože Miroslav je trpezlivý človek, povedal si: „Ja počkám, veď ty sa napokon rozbehneš.“ Lenže ...
Našťastie sme pred motorovou skúškou Viperovi nenasadili kabínu, takže som po nejakých 3 až 5 sekundách „cukatúry“ spozoroval, že z trupu vychádza dym. Taký nenápadný, slabučký, modručký. Hneď som to ohlásil Miroslavovi a on stiahol plyn. Ja som okamžite položil Vipera na zem a odpojil (a následne z modelu vytiahol) pohonnú batériu (LiPol 6S 5000mAh).
Lenže dym neslabol, skôr naopak. Čo horšie, „niekde“ vo vnútri trupu sa objavili plamene: nič-moc, také malučké, slabučké. Tak som ich sfúkol.
S Miroslavom sme pozerali na seba s nevyslovenou otázkou: „A to malo čo znamenať?“, súčasne s akousi falošnou úľavou, že sme to zvládli. Lenže v zápätí plamene „blafli“ znova, no teraz si z môjho fúkania nič nerobili. Skôr naopak: evidentne ich to tešilo. „Prines vodu!“ skríkol som na Miroslava.
Lenže Miroslav neznalý pomerov v našom dome našiel len malú nádobu, teda priniesol málo vody, čo nestačilo na uhasenie plameňov.
Pochopil som, že ak to rýchlo nezvládneme, tak model zhorí do tla a súčasne som sa začal obávať o osud nášho domu. Tromi skokmi som vbehol do domu, schytil najbližšiu asi 5-litrovú nádobu, napustil vodou z vodovodu (zdala sa mi to celá večnosť
), vybehol von a obsah nádoby chrstol do vnútra trupu modelu. Ohúrilo ma, že po dobu mojej naozaj krátkej neprítomnosti plamene prekvapivo rýchlo zosilneli. Skrátka z trupu normálne šľahali plamene.
Päť litrov vody nestačilo, no plamene aspoň zoslabli, ale niekde vnútri trupu stále horelo.
Nebudem to ďalej rozvádzať, ešte dva krát som išiel pre vodu, kým plamene definitívne zmizli. Z trupu sa síce dymilo, ale oheň už nehorel. Ufff. Utreli sme si pot z čela (hoci vonku bolo asi -7°C), vymenili plienky ...
Po prvotnom šoku sme začali zisťovať, čo sa vlastne stalo, čo horelo a čo spôsobilo požiar. Vypitvali sme Vipera a zistili, že naše prvotné podozrenie na regulátor bolo správne. Ten zhorel takmer do tla:

a potom sa rozhodol, že sa o svoje teplo podelí aj s ostatnými časťami vo vnútri trupu modelu. Takže začal horieť penový materiál, z ktorého je model vyrobený a následne aj izolácia káblov: zvonku.

Káble neboli prúdovo preťažené, takže izolácia sa nezačala škvariť zvnútra.

Hmlisto si spomínam, že už vtedy Romanovi pohon Vipera vykazoval „cukatúru“, my sme to však dotiahli k dokonalosti. Možno regulátor nebol vyložene vadný (veď bol značkový
), ale občas sa stane, že si regulátor a motor tzv. „nesadnú“. Názorne som to predviedol Miroslavovi aj Milanovi, keď sa jeden a ten istý regulátor s jedným motorom rozbiehal hladko a s iným chytal cukatúru.
Druhý deň začal Miroslav zháňať trup na Vipera, ale keď zistil, že je takmer nezohnateľný a navyše drahý, tak sme posmelení zistením, že trup zas nie je úplne zničený, začali uvažovať o jeho oprave. Pri tej príležitosti Miroslav utrúsil: „Žeby Fénix 3? Veď tento naozaj vzišiel z popola.“
Aby sme zabudli na traumu z požiaru Vipera, začali sme sa venovať oprave trupu (teraz už) Miroslavovho DéGéčka, ktoré mal pôvodne Milan a potom ho havarovaného daroval Miroslavovi. Skaza Titanicu tohto modelu je spomínaná v článku Chladiť, chladiť, chladiť.
V článku ste sa mohli dočítať, že vetroň havaroval následkom zhoreného regulátora (avšak priebeh „požiaru“ bol iný ako v prípade Vipera), čo je stále vidno v interiéri trupu:

Neriadený model po dopade na zem utrpel zlomeninu krídla a dochriamanie strednej časti trupu (za pylónom):

Krídla sú už opravené, čo síce nemáme fotograficky zdokumentované, ale zato už zlepený trup si môžete pozrieť hneď:

a detailnejšie:

Len tak z hecu – na porovnanie sme vedľa seba položili obidva opravené trupy: môj a Miroslavov:



V pondelok poobede sme Miroslavovi do auta naložili dvojdielny (rozrezaný a zvnútra obhorený) trup z Vipera a teraz už jednodielny - zlepený trup DéGéčka. Miroslav lakonicky poznamenal, že keď v piatok prišiel, tak trupy boli v obrátenom garde: Viperovský bol jednodielny - celý a DéGéčkovský bol dvojdielny – rozlomený.
Sľúbil, že na sprevádzkovaní modelov bude pokračovať striedavo: chvíľu na Viperovi, chvíľu na DéGéčku.
, ja ju tam potom prácne doplním. Veď čo by som pre teba neurobil
.
... len pre poriadok to ty reagujes na to co bolo urcene Stanovi a Soaronovi...
...
(btw vulgarizmy??? to vazne???